Otvorená krajina
Mapa rozšírenia
DROP VEĽKÝ lat. Otis tarda Linnaeus, 1758
Foto: Drop veľký (Otis tarda) sa postupne vracia na územie Slovenska aj počas hniezdenia, no oveľa početnejšie sú zimujúce jedince, ktoré sa vo veľkých skupinách zdržujú na hraniciach Slovenska, Rakúska a Maďarska v tomto období (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Drop veľký (Otis tarda) je najväčším lietajúcim vtákom Európy a zároveň jeden z najťažších lietajúcich vtákov na svete. Obýva stepnú a poľnohospodársku krajinu s otvorenými biotopmi v strednej a východnej Európe ako aj v častiach Ázie, teda od Španielska až po Mongolsko. Dospelý samec dosahuje výnimočné telesné rozmery – dorastá do dĺžky 90 – 115 cm a váži 8 – 16 kg, v niektorých prípadoch až 18 kg. Samice sú podstatne menšie, vážia len 3 – 5 kg. Samec má mohutné telo, hrubý krk a výrazné „fúzy“ (dlhé perá po stranách zobáka, ktoré sú súčasťou jeho svadobného šatu). Perie je hnedooranžové s tmavým škvrnením, brucho biele a krk sivý až modrý. Jeho potrava sa mení podľa ročného obdobia. Na jar a v lete sa živí najmä hmyzom, červami, drobnými stavovcami a vajcami vtákov, kým v jeseni a zime prechádza na rastlinnú potravu, ako sú strukoviny, obilniny, listy a semená. Rozmnožovanie prebieha na jar, kedy samce predvádzajú impozantné svadobné tance na otvorených tokaniskách. Nafukujú hruď, rozprestierajú perie a otáčajú hlavu tak, aby vynikli ich biele spodné partie. Po párení si samica vyhĺbi na zemi jamku, kde znesie 1 – 3 vajcia, ktoré sama inkubuje približne 25 – 28 dní. Mláďatá sú prekociálne, teda vedia hneď po vyliahnutí nasledovať matku. Dropy väčšinu roka žijú v malých skupinách, v zime sa niekedy združujú do väčších kŕdľov. Napriek svojej veľkosti vedia lietať, no na vzlietnutie potrebujú dlhý rozbeh. Vzhľadom na to, že samec dropa veľkého môže byť až trikrát ťažší než samica, predstavuje to najvýraznejší pohlavný dimorfizmus v hmotnosti medzi vtákmi.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
KRAKĽA BELASÁ lat. Coracias garrulus Linnaeus, 1758
Charakteristika
Krakľa belasá (Coracias garrulus) je pestrý druh vtáka, ktorý obýva otvorené krajiny, stepné a lesné okraje v južnej a východnej Európe, ako aj v Ázii. Tento druh sa vyskytuje v oblasti od Španielska a Portugalska až po Mongolsko a severozápadnú Indiu, pričom sa sťahuje na zimu do Afriky. Dosahuje dĺžku tela 27 – 32 cm a váži 110 – 160 gramov. Je ľahko rozpoznateľný vďaka svojej pestrej modrej farbe, ktorá sa kombinuje so zelenými a fialovými tónmi na chrbte a krídlach. Brušná časť je bledšia, spodná časť krídel, trtáč a ramená sú tmavomodré. Stredom chrbta prebieha hnedé sfarbenie a konce krídel sú čierne. Zobák je krátky a silný, čo je ideálne na chytanie hmyzu (keďže krakľa je primárne insektivorná) a iných drobných živočíchov. Vďaka svojej agilite a schopnosti lietať na veľké vzdialenosti je veľmi efektívna pri love hmyzu, ktorý loví počas letu, zvyčajne nad poľami alebo lúkami. Rozmnožovanie prebieha od jari do začiatku leta, pričom samice znášajú 4 – 6 vajec do dutiny stromu alebo starého, opusteného hniezda iného vtáka. Inkubácia trvá približne 18 – 21 dní, pričom sa o hniezdo starajú obaja rodičia. Samec predvádza okázalé svadobné lety, pri ktorých lieta vysoko do vzduchu a vykonáva zložité lietacie manévre, aby prilákal samicu. Typická je aj vokalizácia, ktorá slúži na obhajovanie teritória alebo na komunikáciu medzi pohlaviami. Pestré sfarbenie krakle belasej patrí medzi najnápadnejšie z európskych zástupcov, vďaka čomu je veľmi obľúbená a vyhľadávaná medzi ornitológmi a milovníkmi vtákov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
♫ Coracias garrulus 1♫ Coracias garrulus 2
Ďalšie informácie
ŠKOREC OBYČAJNÝ lat. Sturnus vulgaris Linnaeus, 1758
Foto: Vlastnosti a štruktúra peria škorca obyčajného (Sturnus vulgaris) sa podieľajú na tvorbe typického jagavého sfarbenia jedincov, ktoré ešte často mení odtiene farieb vzhľadom na rozličný uhol pozorovateľa (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Škorec obyčajný (Sturnus vulgaris) je pomerne rozšíreným druhom spevavca, ktorý sa vyskytuje po celej Európe, Ázii a v Severnej Amerike. Obýva rôzne prostredia, od otvorených polí a pastvín až po mestské oblasti a záhrady. Je známy svojou prispôsobivosťou a schopnosťou žiť v blízkosti ľudských sídel, kde sa ľahko adaptuje na dostupnosť potravy a miest na hniezdenie. Dĺžka jeho tela dosahuje 19 – 23 cm a hmotnosť 50 – 100 gramov. Má čierne perie so zelenými alebo fialovými odleskami, ktoré sa v slnečnom svetle lesknú. Jeho zobák je žltý a stredne dlhý, prispôsobený na získavanie potravy zo zeme a zo stromov. Je všežravec, ktorý sa živí hmyzom, červami, ovocím, prípadne semenami. V zime sa zvyčajne sústreďuje na konzumáciu bobúľ a iných dostupných rastlín. Rozmnožovanie tohto druhu sa odohráva od jari do začiatku leta. Hniezdi v dutinách stromov, v opustených budovách, v odkvapoch, ale aj v rôznych hniezdnych búdkach. Samica znáša 4 – 6 smaragdovozelených vajec, ktoré inkubuje približne 12 – 14 dní. Tento druh je známy svojím spoločenským a hlučným správaním. Po vyletení mláďat vytvára veľké kŕdle, ktoré môžu obsahovať tisíce jedincov a často sa zhromažďujú na miestach, kde je bohatá potrava, ktorú však veľmi rýchlo dokážu skonzumovať, preto sú často pokladané ovocinármi a záhradníkmi za škodcov. Zaujímavosťou je, že sú schopné napodobňovať hlasy iných vtákov, rôzne mechanické zvuky, ale čiastočne aj ľudskú reč.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
♫ Sturnus vulgaris 1♫ Sturnus vulgaris 2
Ďalšie informácie
MYŠIARKA MOČIARNA lat. Asio flammeus (Pontoppidan, 1763)
Foto: Myšiarka močiarna (Asio flammeus) dokáže zahniezdiť aj v opustených norách napríklad líšky hrdzavej (Vulpes vulpes), čo je veľmi efektívne, pretože energiu, ktorú by inak museli investovať do stavby hniezda, tak môžu využiť na iné činnosti (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Myšiarka močiarna (Asio flammeus) je stredne veľká sova, ktorá sa vyskytuje od Severnej Ameriky cez Európu až po Áziu. Tento druh preferuje otvorené krajiny, ako sú lúky, pasienky, stepné oblasti a poľnohospodárske krajiny, kde má dostatok priestoru na lov a hniezdenie. Dosahuje dĺžku tela 34 – 43 cm, dospelé jedince vážia 250 – 500 gramov. Charakteristickým znakom sú žlté oči, perá v odtieňoch žltej, oranžovej a hnedej, brucho je bledé a perie na hlave vytvára „uši“. Okolo očí sú často čierne lemy a dobre viditeľný je aj pre sovy typický „závoj“. Živí sa najmä hlodavcami, ako sú myši, hraboše a iné drobné cicavce, no môže loviť aj menšie vtáky a bezstavovce. Loví zo zeme, pričom využíva svoj vynikajúci sluch a zrak na detekciu koristi. Rozmnožovanie prebieha počas jari a leta, kedy samica znesie 4 – 7 vajec. Inkubuje ich približne 21 – 28 dní, pričom ju samec zásobuje potravou počas obdobia inkubácie a starostlivosti o mláďatá. Aktívna je najmä v noci, no často môže byť videná aj počas dňa. Je známa svojím letom, ktorý je pomalý a pokojný, pričom môže lietať aj dlhé vzdialenosti pri hľadaní potravy. Je to vytrvalý a neúnavný lovec, ktorý je schopný loviť aj počas nepriaznivého počasia. Zaujímavosťou je, že využíva opustené nory alebo hniezda iných zvierat, akými sú zajace alebo líšky, ako hniezdne miesta, čím výrazne šetrí dostupnú energiu, ktorú môže alokovať medzi iné aktivity.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
♫ Asio flammeus 1♫ Asio flammeus 2
Ďalšie informácie
LEŽIAK ÚHOROVÝ lat. Burhinus oedicnemus (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Ležiak úhorový (Burhinus oedicnemus) sa vyskytuje v suchých a polopúštnych oblastiach južnej Európy, severnej Afriky a Blízkeho východu. Tento vták preferuje otvorené krajiny akými sú suché stepi, suché polia a pobrežné oblasti, kde sa nachádzajú piesočnaté a kamenisté biotopy, ktoré poskytujú dostatok priestoru na hľadanie potravy a hniezdenie. Ležiak dosahuje dĺžku tela 38 – 46 cm a váži približne 250 – 500 gramov. Má dlhé nohy, ktoré mu umožňujú efektívne sa pohybovať v kamenistom alebo piesočnatom prostredí, a dlhý, mierne zakrivený zobák. Jeho perie je prevažne hnedé so svetlými škvrnami, ktoré mu poskytujú výbornú kamufláž. Oči má veľké a žlté, čo mu pomáha pri nočnom love. Jeho potrava sa skladá najmä z hmyzu, malých bezstavovcov, či plazov. Samica zvyčajne znesie 2 vajcia, ktoré inkubuje približne 25 – 30 dní. Hniezdo býva veľmi jednoduché a je umiestnené na zemi. Mláďatá sú po vyliahnutí prekociálne a sú schopné hľadať potravu veľmi rýchlo, hoci sú ešte stále závislé od rodičov. Ležiak je plachý a tichý, pričom väčšinou sa pohybuje samostatne alebo v pároch. Počas dňa zostáva často nepozorovaný, schovaný v nízkom poraste alebo medzi kameňmi. Na rozdiel od niektorých iných vtákov sa nepokúša odlietať, ale pri ohrození sa skôr spolieha na svoje kryptické sfarbenie, správanie a krátke únikové lety.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
STRAKOŠ VEĽKÝ lat. Lanius excubitor Linnaeus, 1758
Foto hore: Migrujúci strakoš veľký (Lanius excubitor) s potravou (autori fotografie: Barka, Obertová).
Foto dole: Strakoš kolesár (Lanius minor) je menší príbuzný strakoša veľkého (Lanius excubitor), ktorý zároveň patrí medzi najohrozenejšie hniezdiče avifauny na Slovensku (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Strakoš veľký (Lanius excubitor) sa vyskytuje v značnej časti Európy, ale aj v Ázii a časti severnej Afriky. Tento vták obýva otvorené krajiny, akými sú pastviny, stepi, lesné okraje a poľnohospodárske oblasti, kde si môže vytvoriť svoje teritórium a loviť menšiu korisť. Dosahuje dĺžku 22 – 30 cm a váži 48 – 81 gramov. Má robustné telo s výrazným dlhým, zakriveným zobákom, ktorý je prispôsobený na lov a spracovanie koristi. Hlava je šedo-biela s čiernym pásikom, ktorý sa ťahá cez oči. Krídla sú čierne s bielymi škvrnami na okrajoch. Na chrbte má sivo-hnedé perie, brucho je bledé. Primárne sa živí hmyzom, malými cicavcami, plazmi a drobnými vtákmi. Dokáže uloviť korisť tak veľkú ako je on sám. Samica znesie 4 – 7 vajec, ktoré inkubuje približne 13 – 15 dní. Po vyliahnutí sa o mláďatá starajú samica i samec. Ide o teritoriálny druh, ktorý agresívne bráni svoje územie pred narušiteľmi. V krajine sa dá pomerne ľahko nájsť kvôli svojmu nápadnému sfarbeniu, ktoré často vynikne na vyvýšených miestach, odkiaľ zvyčajne striehne na svoju korisť. Je to veľmi obratný letec a zvyčajne loví zo vzduchu, pričom je schopný vykonávať rýchle a presné útoky. Počas zimy migruje do teplejších oblastí, no viacero jedincov zostáva vo svojom hniezdnom okrsku po celý rok. Pri tomto druhu sa často dajú nájsť miesta, ktoré slúžia ako „skladiská“ potravy (kríky s tŕňmi, na ktorých je napichnutá korisť) na obdobie, kedy v okolí nemusí byť dostatok vhodných príležitostí na lov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
♫ Lanius excubitor 1♫ Lanius excubitor 2