Nepolárne oblasti
Mapa rozšírenia
KROKODÍL NÍLSKY lat. Crocodylus niloticus Laurenti, 1768
Charakteristika
Krokodíl nílsky (Crocodylus niloticus) je najväčším africkým krokodílom, ktorý môže dosiahnuť maximálnu veľkosť 4 – 6 metrov a hmotnosť okolo 750 kg. Je olivovožltý alebo sivý. Mláďatá merajú po narodení 15 až 18 cm. Žije v celej subsaharskej Afrike, v povodí Nílu a na Madagaskare v riekach, sladkovodných močiaroch a mangrovových močiaroch. Potravou krokodíla nílskeho sú hlavne ryby, ale napadne takmer všetko, čo mu skríži cestu, vrátane zebier, malých hrochov, dikobrazov, vtákov a iných krokodílov. Nepohrdne ani zdochlinou a pri kŕmení dokáže skonzumovať potravu, tvoriacu až polovicu jeho telesnej hmotnosti. Je starostlivým rodičom, intenzívne stráži svoje hniezda, kým sa mláďatá nevyliahnu, a často vajíčka jemne váľava v ústach, aby pomohol liahnucim sa mláďatám. Pôvodne dorastal do dĺžky 8 – 10 m, v súčasnosti sa nedožijú takého veku, aby mohli dorásť do pôvodnej veľkosti. V nedávnej dobe bolo experimentálne dokázané, že pred vyliahnutím mláďat krokodíla nílskeho vydávajú informačné akustické signály, ktoré sa zameriavajú na súrodencov aj matku. Krokodíl nílsky sa začína rozmnožovať až v 10 roku života.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok SNM.
Hlas
Ďalšie informácie
PLAMENIAK RUŽOVÝ lat. Phoenicopterus roseus Pallas, 1811
Charakteristika
Plameniak ružový (Phoenicopterus roseus) je najväčší a najrozšírenejší druh z čeľade plameniakovitých. Dorastá do výšky 110 – 150 cm, s hmotnosťou 2 – 4 kg a rozpätím krídel až do 165 cm. Vyskytuje sa v Afrike, južnej Európe, na Blízkom východe a Indickom subkontinente, najmä v slaniskách, plytkých lagúnach, soľných jazerách a umelých salinách. Vyhľadáva plytké, slané alebo brakické vody bohaté na mikroskopickú potravu. Má prevažne ružovo-biele perie, čierne letky, dlhé ružové nohy a charakteristický ružový zobák s čiernou špičkou, ktorý slúži na filtráciu drobných organizmov z vody. Ružové sfarbenie získava zo stravy bohaté na karotenoidy – najmä z drobných kôrovcov rodu Artemia, modrozelených rias a iných mikroskopických živočíchov. Plameniaky sú veľmi spoločenské vtáky žijúce vo veľkých kolóniách, kde si stavajú bahenné hniezda v tvare kužeľa, do ktorých kladú jedno biele vajce. Na hniezdení sa podieľajú obaja rodičia, ktorí mláďa kŕmia výlučkom z hrdla podobným mlieku. Mladé vtáky sú spočiatku sivé a do ružova sfarbujú sa postupne podľa potravy. Druh je prevažne sťahovavý alebo potulný a môže sa vyskytnúť aj mimo svojho hlavného areálu, výnimočne v strednej Európe. Plameniak ružový má pomalý rozmnožovací cyklus, v priaznivých podmienkach hniezdi raz ročne a kolónie môžu obsahovať tisíce párov. Hoci je globálne málo ohrozený, je citlivý na rušenie, zmeny vodného režimu a úbytok vhodných biotopov. V Európe je chránený druh a jeho výskyt slúži ako indikátor ekologického stavu mokradí.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
HÚSKA ŠTÍHLA lat. Alopochen aegyptiaca (Linnaeus, 1766)
Foto: Na Slovensku sú húsky štíhle (Alopochen aegyptiaca) považované za invázne, hlavne pre svoje agresívne správanie voči natívnym druhom. Na obrázku sú húsky z Dubnického štrkoviska, kde sa posledné roky stabilne vyskytujú, čo len potvrdzuje ich rýchle šírenie aj na území Slovenska (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Húska štíhla (Alopochen aegyptiaca), známa aj ako egyptská hus (podľa výskytu v oblasti Nílu), nie je v skutočnosti hus, ale má množstvo znakov kačice aj niektoré vonkajšie črty husi. Ľahko ju identifikujete v rôznych biotopoch, vrátane trávnatých plôch, mestských parkov, priehrad či školských areálov (napríklad v Bratislave hniezdi v Petržalke na Draždiaku). Ide o veľkého hnedého až svetlohnedého vtáka, odlišujú ho červenohnedé očné pásiky a červenohnedé fľaky na svetlohnedej hrudi, preto sa nazýva aj bodkovaná hus. Samce a samice vyzerajú podobne, samec je však väčší a podľa volania ich rozoznáte: samce syčia, samice trúbia. Pôvodný areál tvorí subsaharská Afrika a údolie Nílu, ale v 18. storočí bola zavlečená do Veľkej Británie, dnes sa vyskytuje aj v Holandsku, Belgicku, Nemecku či na Slovensku. Dosahuje dĺžku 63 – 73 cm a hmotnosť 1,5 – 2,3 kg, rozpätie krídel má v priemere 38 cm. Husi sú veľmi teritoriálne, prejavujú syčanie, trúbenie a odháňanie iných vtákov a bránia prístup k vode. Hniezdia celoročne, s vrcholom od mája do decembra, samica znáša 5 – 11 vajec, inkubácia trvá 28 – 30 dní. Samec počas inkubácie stráži územie. Obaja rodičia sa starajú o húsatká, ktoré vylietavajú vo veku 60 – 75 dní a zostávajú pod starostlivosťou rodičov takmer 4 mesiace. Pohlavne dospievajú vo veku 2 rokov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
PELIKÁN RUŽOVÝ lat. Pelecanus onocrotalus Linnaeus, 1758
Charakteristika
Pelikán ružový (Pelecanus onocrotalus) je celý biely s ružovým nádychom, dorastajúci do hmotnosti 10 – 13 kg. Severné populácie tohto druhu sú plne sťahovavé. Ostatné populácie sú stále, rozptýlené alebo kočovné, lietajúce nad pevninou, kedy hľadajú vhodné miesta na kŕmenie. Počas mimohniezdneho obdobia sa vyskytuje väčšinou v Afrike a častiach Saudskej Arábie pozdĺž Červeného mora. Nachádza sa až južnejšie od Kapského Mesta v Juhoafrickej republike. Areál pelikána siaha od západného pobrežia Senegalu po východné pobrežie Etiópie cez Afriku, na severe Egypta, Izraela a Jordánska pozdĺž Stredozemného mora. Možno ho sporadicky nájsť aj v častiach Indie, Afganistanu, Iránu, Pakistanu a Bangladéša. Pelikán ružový hniezdi vo veľkých kolóniách, ktoré môžu mať 200 až 40 000 párov (príležitostne s inými druhmi, ako je napríklad pelikán kučeravý Pelecanus crispus). Zvyčajne loví v kŕdľoch 8 – 12 jedincov a migruje vo veľkých kŕdľoch 50 – 500 jedincov. Pravidelne lieta na veľké vzdialenosti z hniezdnych alebo nocujúcich kolónií za potravou, väčšinou loví skoro ráno a podvečer. Pelikán ružový je viazaný na relatívne veľké, teplé, plytké čerstvé, brakické, alkalické alebo slané jazerá, lagúny, močiare, široké rieky, ústia riek a pobrežia vnútrozemských morí. Je takmer úplne rybožravý, prednostne loví ryby s hmotnosťou 300 až 600 g. Hniezdi v kolóniách na zemi buď na hromade konárov a vegetácie alebo v jednoduchej plytkej jamke. Hniezda môžu byť aj vo vzdialenosti 8 cm od seba. Samička znáša zvyčajne 2 vajíčka. Obaja rodičia inkubujú vajíčka 29 – 36 dní a o mláďatá sa starajú približne 8 – 10 týždňov. Prvé dva týždne dostávajú mláďatá pravidelne potravu od oboch rodičov. Rodičia sypú potravu zo zobáka mláďaťu do zobáka. Po 7 dňoch je mladý pelikán schopný jesť z rodičovského vaku. Mláďa je zvyčajne pripravené opustiť hniezdo za 10 týždňov. Rodičia niekedy kŕmia mláďa aj po vyletení z hniezda. Stáva sa to preto, že mladý pelikán nemusí byť schopný uloviť si vlastnú potravu v dôsledku náročnej technike lovu.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
PERLIČKA BODKOVANÁ lat. Numida meleagris (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Perlička bodkovaná (Numida meleagris) je stredne veľký hrabavý vták pôvodom zo subsaharskej Afriky, kde obýva predovšetkým savanové a krovité oblasti. Má zavalité telo, malú hlavu a krátky zobák. Jej perie je bridlicovosivé až tmavé, husto pokryté drobnými bielymi bodkami, ktoré tvoria charakteristický vzor. Hlava je nápadná, holá, pokrytá bradavičnatou pokožkou, často modrej, bielej alebo červenej farby, a na temene nesie tvrdý výrastok v tvare prilby, ktorý je výrazným druhovým znakom. Mladé jedince sú nevýrazne hnedé a takmer vždy sa pohybujú v blízkosti dospelých. Perličky sú spoločenské a tvoria početné kŕdle, ktoré sa pohybujú po krajine najmä pešo. Sú všežravé, pričom ich potravu tvoria najmä bezstavovce (hmyz, červy), semená, plody a podzemné hľuzy, ktoré vyhrabávajú z pôdy. Perlička bodkovaná bola zavlečená človekom do mnohých oblastí mimo svojho pôvodného areálu, vrátane Kapverd, Madagaskaru, Komorských ostrovov, Jemenu, Arabského polostrova, Západnej Indie či častí Austrálie. V súčasnosti sa často chová aj ako okrasný a úžitkový vták v Európe, vrátane vidieckych oblastí, kde si ju ľudia cenia pre výborné mäso, schopnosť vyhľadávať škodlivý hmyz (napr. kliešte), ako aj pre jej bdelosť, vďaka ktorej často varuje pred prítomnosťou predátorov či votrelcov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
VČELÁRIK ZELENÝ lat. Merops superciliosus Linnaeus, 1766
Foto: Typické nory, pestré sfarbenie a koloniálne hniezdenie je charakteristické pre včelárika zlatého (Merops apiaster), ktorý pravidelne hniezdi aj na Slovensku a zároveň je príbuzný včelárikovi zelenému (Merops superciliosus). Na fotke sú včeláriky zlaté hniezdiace na Sandbergu, čo je pomerne veľké hniezdisko tohto druhu nachádzajúce sa v Devínskej Novej Vsi (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Včelárik zelený (Merops superciliosus) sa vyskytuje v riečnych lesoch a otvorenej krajine do 1 500 m n. m. na Madagaskare, Komorských ostrovoch. V Afrike na pobrežných ostrovoch v Mozambiku obsadzuje mangrovy, pláže lemované stromami, predmestské záhrady, močiare a trávnaté porasty s roztrúsenými akáciámi. Potravu včelárika zeleného tvoria blanokrídlovce a celý rad iného malého a veľkého hmyzu, chytený pri lietaní. Tvorí druhovú skupinu so včelárikom modrochvostým (M. philippinus) a včelárikom modrolícim (M. persicus), pričom molekulárne údaje ďalej naznačujú, že tieto tri tvoria klad s včelárikom zlatým (M. apiaster) a včelárikom ozdobným (M. ornatus). Hniezdia v septembri až novembri na Madagaskare, v novembri na Komoroch, v septembri až decembri v Namíbii, Zimbabwe a Mozambiku, približne v máji až auguste v Tanzánii a v apríli až máji a novembri až decembri v Keni, Etiópii a Somálsku. Hniezda sú izolované alebo v kolóniách po desiatkach, či stovkách. Pár vyhrabáva noru na brehu rieky, niekedy v rovnej piesočnatej zemi, nora je zvyčajne dlhá až 175 cm, končiaca v komore 30 cm pod povrchom pôdy, iné môžu mať 1 – 2 m dlhé. Kladie 4 – 6 vajec.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
PLETIARKA DEDINSKÁ lat. Ploceus cucullatus (Müller, 1776)
Charakteristika
Pletiarka dedinská (Ploceus cucullatus) je rozšírená v subsaharskej Afrike, pričom má niekoľko dobre etablovaných populácií v Západnej Indii a zdá sa, že v posledných rokoch sa usadila aj na jednej lokalite v severozápadnej Venezuele. Nie je presne známe, kedy bola privezená na karibský ostrov Hispaniola, ale pravdepodobne prišla s loďami, obchodujúcimi s otrokmi, možno už na konci 18. storočia a zrejme sa pôvodne usadila na Haiti. Obýva savany, riečne lesy, mokrade, kultivované oblasti, vidiecke dediny, mestské a predmestské záhrady a dediny a čistinky v lese do 2 500 m n. m. vo východnej Afrike, inde, zvyčajne pod 1 500 m. Prevažne je to stály druh. Živí sa semenami, vrátane trávových semien, obilninami (cirok, ryža, pšenica, proso a kukurica), aj plodmi (divé figy), kaktusové plody a semená, tiež hmyzom (chrobáky, mravce, termity a ich larvy, kobylky a pod.). V mimohniezdnom období sa pripája k veľkým spoločným úkrytom, často zdieľaným s inými ploceidmi. Guľovité hniezdo s vchodom smerujúcim nadol, utkajú samčekovia z trste alebo palmových listov vysoko nad zemou (6 – 18 m), v závislosti od prostredia.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
IBISOVEC HNEDÝ lat. Plegadis falcinellus (Linnaeus, 1766)
Charakteristika
Ibisovec hnedý (Plegadis falcinellus) je stredne veľký, tmavý brodivý vták s dlhým, zahnutým zobákom, s kovovo-bronzovým perím, ktoré má zároveň výrazný zelený nádych. Tento kozmopolitný druh je najrozšírenejším druhom ibisa s populáciami v Strednej a Južnej Amerike, na Veľkých Antilách, v južnej Európe, Afrike, Ázii, Indii a Austrálii. Ibisovec hnedý využíva širokú škálu vnútrozemských mokraďových biotopov a v menšej miere pobrežné lagúny a ústia riek. Jedince, ktoré hniezdia v pobrežných biotopoch, často hľadajú potravu vo vnútrozemí v sladkej vode. Celoročne sa zdržiavajú v spoločenských skupinách a hniezdia koloniálne, zvyčajne s rôznymi druhmi volaviek. Pri hľadaní potravy skúma substrát svojím dlhým a zahnutým zobákom. Živí sa hlavne hmyzom a kôrovcami, ale rastliny, ako napríklad ryža, môžu v niektorých ročných obdobiach tvoriť hlavnú časť jeho stravy. Pri hľadaní hniezda je veľmi prispôsobivý, hniezdi na rôznych stromoch a kríkoch, a hniezdo stavajú obe pohlavia. Samička znáša zvyčajne 3 – 4 zeleno-modré vajíčka, z ktorých sa po 20 dňoch liahnu mláďatá, ktoré sú pokryté hnedých páperím. Kŕmia ich obaja rodičia regurgitáciou, pričom mláďatá kladú zobák do hrdla rodiča. Približne po 14 dňoch sa mláďatá už voľne pohybujú po konároch a vylietajú po asi 28 dňoch.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.