Notogaea
Mapa rozšírenia
KAZUÁR VEĽKOPRILBÝ lat. Casuarius casuarius (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Kazuár veľkoprilbý (Casuarius casuarius) je veľký nelietavý vták pôvodom z tropických dažďových pralesov severovýchodnej Austrálie, Novej Guiney a okolitých ostrovov. Preferuje husté, vlhké nížinné lesy, kde sa dokáže účinne ukrývať a zároveň nachádza dostatok potravy. Dosahuje výšku 1,5 – 1,8 metra, pričom samice sú väčšie a môžu dosahovať hmotnosť viac než 60 kg, čím patrí medzi najväčšie a najťažšie vtáky sveta. Telo má pokryté hustým čiernym perím, hlava je nápadne sfarbená do modra, na krku prechádza do červenej. Charakteristické sú dva červené laloky visiace okolo hrdla, ktoré sa zväčšujú v čase rozmnožovania a kostený prilbový výrastok. Kazuár je prevažne frugivorný, živí sa najmä ovocím, no konzumuje aj huby, hmyz, malé stavovce a dokonca zdochliny. Zaujímavé je, že jeho tráviaci systém je prispôsobený prechodu veľkých semien, čím významne prispieva k šíreniu rastlín v ekosystéme. Rozmnožovanie prebieha v období dažďov – samica nakladie 3 až 6 vajec, o ktoré sa následne výlučne stará samec. Inkubuje ich približne 50 dní a stará sa o mláďatá ďalších niekoľko mesiacov. Je samotársky a veľmi teritoriálny vták. V prípade ohrozenia dokáže brániť svoje územie mimoriadne agresívne – silné nohy s dlhými pazúrmi, najmä na vnútornejšom prste, sú nebezpečnou zbraňou. Je považovaný za jedného z najnebezpečnejších vtákov na svete – zaznamenané boli prípady vážnych zranení i úmrtí spôsobených útokmi týchto vtákov na človeka.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
♫ Casuarius casuarius 1♫ Casuarius casuarius 2
Ďalšie informácie
ALA Biodiversity
Wikipedia
Animal Diversity
BirdLife International
KIVI JUŽNÝ lat. Apteryx australis Shaw, 1813
Charakteristika
Kivi južný (Apteryx australis) je nelietavý vták endemický pre Nový Zéland, pričom preferuje husté, nízko položené oblasti s bohatou vegetáciou, kde môže ľahko hľadať potravu a ukrývať sa pred predátormi. Kivi je nokturnálny, prevažne solitérny vták. Dosahuje výšku 45 – 55 cm a váži medzi 1,5 až 3 kg, pričom samice bývajú väčšie ako samce. Telo má pokryté dlhým, jemným perím, ktoré vyzerá a pôsobí ako srsť. Živí sa najmä bezstavovcami, ktoré vyhľadáva pomocou čuchu v pôde vďaka dlhému štíhlemu zobáku s nozdrami na jeho špičke. Potravu môže obohatiť aj ovocím. Je monogamný, pričom si môže udržať celoživotné partnerstvo. Samica väčšinou znesie jedno vajce, ktoré inkubuje samec. Takéto vajce tvorí jednu tretinu hmotnosti samice, čo z neho robí najväčšie vajce (v pomere k hmotnosti) spomedzi všetkých vtákov. Aj napriek tomu, že má krátke krídla, ktoré mu neumožňujú lietať, má mimoriadne silné nohy, vďaka ktorým dokáže rýchlo utekať a efektívne sa brániť kopaním. Kivi je ohrozeným vtákom, pričom najväčšou hrozbou pre jeho populácie sú introdukované cicavce.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
♫ Apteryx australis 1♫ Apteryx australis 2
Ďalšie informácie
BirdLife International
Wikipedia
Animal Diversity
NZ Birds Online
VTÁKOPYSK DIVNÝ lat. Ornithorhynchus anatinus (Shaw, 1799)
Charakteristika
Vtákopysk divný (Ornithorhynchus anatinus) je semiakvatický cicavec endemický pre východnú Austráliu a Tasmániu. Obýva malé potoky, rieky či lagúny, pričom uprednostňuje oblasti so strmými brehmi, ktoré obsahujú korene, previsnutú vegetáciu, trstinu či polená. Dorastá do dĺžky 40 – 60 cm, s hmotnosťou 0,8 – 2,5 kg, pričom samce sú väčšie ako samice. Medzi jeho hlavné charakteristické znaky patrí ploský zobák, chvost podobajúci sa chvostu bobra, v ktorom sa ukladá tuk a plávacie blany medzi prstami. Živí sa primárne vodnými bezstavovcami, nepohrdne ani ikrami či menšími rybami. Spolu s ježurami patria do skupiny Monotremata, teda cicavcov, ktoré znášajú vajíčka namiesto rodenia živých mláďat. Po oplodnení samica vybuduje hniezdo, do ktorého znesie 2 – 3 vajcia. Po narodení sú mláďatá holé a závislé od rodičovskej starostlivosti. Materské mlieko samica vylučuje cez žľazy v pokožke (mliečne póry, keďže nie sú prítomné bradavky), ktoré mláďatá následne olizujú z takého miesta na brušnej strane samice. Vtákopysk má špeciálny zmysel, využíva elektrolokáciu na detekciu koristi v kalnej vode. Je jedným z pár druhov jedovatých cicavcov, pretože samce majú jedovú žľazu umiestnenú na ostrohách zadných nôh.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
RAJKA SVADOBNÁ lat. Paradisaea apoda Linnaeus, 1758
Charakteristika
Rajka svadobná (Paradisaea apoda) je endemickým druhom dažďových pralesov západnej a južnej časti Novej Guiney a priľahlých ostrovov Aru. Obýva najmä nížinné až pahorkatinné lesy do výšky približne 1 500 m n. m., kde preferuje koruny stromov s dostatočným výhľadom pre vizuálne predvádzacie rituály. Samce dosahujú celkovú dĺžku vrátane okrasného peria až 110 cm, zatiaľ čo samice sú omnoho menšie, s nenápadným hnedastým sfarbením. Telo samca je gaštanovohnedé s intenzívne zeleným hrdlom, žltou hlavou a dvoma dlhými závojmi modifikovaného peria po bokoch trupu. Ich morfologická extravagancia je priamo spojená so sexuálnym výberom. Ide o všežravca, pričom v jeho potrave dominuje ovocie. Dopĺňa ju hmyz, pavúky a drobné stavovce. Tento druh sa vyznačuje výrazným skupinovým tokom – samce si vyberajú špecifické stromy, kde predvádzajú komplexné vizuálne rituály spojené s hlasovými prejavmi. Samica si na základe rituálov dvorenia vyberie samca s najlepším fitness a následnú rodičovskú starostlivosť zabezpečuje výlučne sama. Stavia si hniezdo a vychováva jedno až dve mláďatá. Rajky sú výrazne teritoriálne, najmä samce, ktoré si obhajujú „predvádzacie“ stromy pred konkurenciou. Aktívne sú cez deň a väčšinu času trávia v korunách stromov, kde sa pohybujú agilne a takmer nepretržite hľadajú potravu alebo sa prezentujú potenciálnym partnerkám. Druhové meno apoda („beznohý“) vznikol na základe prvých dovezených preparátov do Európy, ktoré boli zbavené nôh, čo viedlo k mylnému presvedčeniu, že tieto vtáky celý život lietajú bez pristátia.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
♫ Paradisaea apoda 1♫ Paradisaea apoda 2
Ďalšie informácie
PYTÓN ZELENÝ lat. Morelia viridis (Schlegel, 1872)
Charakteristika
Pytón zelený (Morelia viridis) je nejedovatý had z čeľade pytónovité (Pythonidae), ktorý obýva tropické dažďové pralesy Novej Guiney, východnej Indonézie a severovýchodnej Austrálie. Dospelé jedince dosahujú dĺžku približne 1,5 metra, pričom samice sú zvyčajne väčšie ako samce. Mláďatá sa liahnu v jasne žltej, červenej alebo červeno-hnedej farbe, čo im poskytuje dokonalé maskovanie medzi suchým lístím pralesa alebo na lesnej pôde. Počas prvého roka života, keď výrazne rastú a sťahujú sa do vyšších poschodí stromov, postupne menia farbu na charakteristickú zelenú, ktorá im umožňuje lepšie splynúť s lístím. Tieto hady sú prevažne stromové a väčšinu času trávia zavesené na konároch v špecifickej polohe – s telom stočeným do slučiek okolo vetvy a hlavou uloženou v strede. Táto pozícia im umožňuje efektívne číhať na korisť, ktorú tvoria prevažne drobné cicavce a plazy. Mláďatá sú aktívne počas dňa a lovia menšiu korisť, zatiaľ čo dospelé jedince sú nočné lovce zamerané na väčšiu korisť. Zaujímavosťou je ich spôsob rozmnožovania. Samice kladú 5 až 35 vajec, ktoré inkubujú a chránia vlastným telom. Pomocou svalových kontrakcií dokážu regulovať teplotu vajec, čo je kľúčové pre úspešný vývoj mláďat. Inkubácia trvá približne 45 až 56 dní. Napriek svojej popularite medzi chovateľmi čelia pytóny zelené hrozbám v podobe straty prirodzeného prostredia a nelegálneho odchytu pre obchod so zvieratami. Sú chránené medzinárodnými dohodami, avšak tlak na ich populácie naďalej pretrváva.
Pôvod preparátu
Preparát získal Mgr. Daniel Jablonski, PhD. okolo roku 2018, ktorý ho dal zarámovať a daroval do zbierok Katedry zoológie.
Ďalšie informácie
KENGURA ČERVENÁ lat. Osphranter rufus (Desmarest, 1822)
Charakteristika
Kengura červená (Osphranter rufus) je najväčším zástupcom existujúcich vačkovcov. Vyskytuje sa takmer v celej Austrálii, pričom obýva zvyčajne otvorené biotopy s niekoľkými stromami, ktoré jej poskytujú tieň. Dĺžka tela samcov sa pohybuje medzi 1,3 – 1,6 metrov, pričom vo vzpriamenom postoji môžu dosiahnuť výšku 1,8 metra a hmotnosť 90 kg. Chvost pridáva ešte 1,2 metra. Samice sú menšie. Kengury červené sa živia výlučne rastlinami, pričom viac ako 75 % ich potravy môže tvoriť zelená tráva. Dlhšiu dobu vedia vydržať aj bez vody, ktorú dopĺňajú sukulentami s vysokým obsahom vlhkosti. Samce sa pária s niekoľkými samicami, pričom iné samce odháňajú „boxerskými“ zápasmi. Mláďa sa rodí už po 33 dňoch, následne môže hneď prebehnúť ďalšia kopulácia, avšak oplodnené vajíčko sa vyvinie len do štádia blastocysty a potom prechádza obdobím embryonálnej diapauzy. Vývoj sa obnoví až keď predchádzajúce mláďa, ktoré sa nachádza vo vaku bude schopné ho opustiť. Aktivita je súmračná a nočná, cez deň skôr oddychuje v tieni. Žije v skupinkách, ktoré sa v určitých obdobiach môžu spájať do veľkých zoskupení až 1 500 jedincov. Môžu dosiahnuť rýchlosť okolo 60 km/h. Samce dokážu na jeden skok prekonať 8 – 9 m. V Austrálii je kengura červená stále ešte početná, ale farmári ju považujú za škodnú a je lovená pre mäso a kožu.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.