Starý svet
Mapa rozšírenia
SUP BIELOHLAVÝ lat. Gyps fulvus (Hablizl, 1783)
Charakteristika
Sup bielohlavý (Gyps fulvus) je veľký sup s dlhým krkom, ťažkým zobákom, žltohnedým lemom a svetlohnedým telom, ktoré kontrastuje s tmavšími letkami a chvostovými perami. Vyskytuje sa v južnej Palearktíde, od Pyrenejského polostrova a severnej Afriky po severnú Indiu a severozápadné Mongolsko. Živí sa predovšetkým kadávermi domácich alebo voľne žijúcich kopytníkov. Pri kŕmení platí hierarchia: dospelé jedince sú dominantné nad mladými a tie nad mláďatami. Napriek agresívnym konfliktom je spoločenským druhom, väčšina ostáva v blízkosti hniezdnych kolónií počas celého roka. Hniezdi na útesoch, zriedka na stromoch alebo v opustených lomoch. Obe pohlavia stavajú hniezdo a kladú jedno, zriedkavo dve vajíčka, ktoré striedavo inkubujú. Inkubačná doba trvá 49 – 65 dní, mláďa začína lietať medzi 97. a 136. dňom po vyliahnutí.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
MAČIAK ZELENÝ lat. Chlorocebus sabaeus Linnaeus, 1766
Charakteristika
Mačiak zelený (Chlorocebus sabaeus) sa vyskytuje takmer výlučne v západnej Afrike od Senegalu po rieku Biela Volta v Ghane, ale možno ho nájsť v mnohých ďalších afrických krajinách. Bol zavlečený na Karibské ostrovy počas rozsiahleho obchodovania s otrokmi v roku 1600. V Afrike žijú mačiaky zelené južne od Sahary v lesoch, ktoré lemujú zalesnené pastviny. Vyhýbajú sa vnútrozemiu a hustým, vlhkým lesom. V Karibiku zaberajú rôzne biotopy vrátane mangrovových močiarov, poľnohospodárskych oblastí a vysoko osídlených mestských prostredí. Tieto stredne veľké opice sú pokryté hustou zlatou srsťou so zeleným odtieňom, podľa čoho dostali aj svoje meno. Majú žltú až zelenohnedú srsť s bielou spodnou stranou a bielou srsťou na čele a lícach. Koža na bruchu je modrastá, zatiaľ čo ich tváre, ruky a nohy sú čierne. Samce všetkých druhov mačiakov majú jasne modré oblasti mieška kontrastujúce s červenými penismi. Mláďatá mačiaka sa rodia s čiernou srsťou a ružovými tvárami, ktoré sa postupne menia na dospelé sfarbenie do 12 týždňov veku. Majú dlhé, štíhle, poloovíjavé chvosty. Samce a samice sú sexuálne dimorfné. Samce môžu vážiť 4 až 8 kg a merajú priemerne 50 cm na dĺžku. Dospelé samice bežne vážia 3,5 až 5 kg a merajú približne 45 cm na dĺžku. Sociálna štruktúra mačiaka zeleného sa sústreďuje okolo alfa samcov. Tieto kontrolujú interakcie a kontakt samíc. Alfa samec diktuje, ktoré samce sa pária so samicami v tomto polygýnnom systéme párenia a dominujú väčšine párení. Rozmnožujú sa približne raz ročne. Časový interval medzi pôrodmi závisí od úspechu predchádzajúcej gravidity. Samice pohlavne dospievajú za 2 roky a samce za 5 rokov. Dojčenská úmrtnosť je vysoká, výsledkom čoho je strata asi 57 % všetkých novorodencov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
RYS KARAKAL lat. Caracal caracal (Schreber, 1776)
Charakteristika
Rys karakal (Caracal caracal) je rozšírený vo veľkej časti Afriky, Strednej Ázie a juhozápadnej Ázie. Žije v suchých lesoch, savanách, akáciových krovinách, kopcovitých stepiach a suchých horských oblastiach do 2 500 m. Nežijú v skutočnej púšti alebo hustom tropickom dažďovom pralese. Často sú spájané s okrajovými biotopmi, kde sa stretávajú lesy a trávnaté porasty, a hoci v noci využívajú otvorené trávnaté plochy, vyžadujú si prístup ku kríkom a skalám na denné oddychové miesta. Karakaly majú hnedú až červenú srsť, pričom farba sa medzi jednotlivcami líši, ich brušná strana je biela. Charakteristickým znakom karakalov sú ich predĺžené a čierno lemované uši. Nohy sú pomerne dlhé a zadné nohy sú neúmerne vysoké s dobre vyvinutým svalstvom. Chvost je krátky. Samice sú menšie a vážia do 13 kg, zatiaľ čo samce môžu mať až 20 kg. Dĺžka tela od nosa po koreň chvosta sa pohybuje od 62 do 91 cm. Karakaly vo všeobecnosti lovia korisť, ktorá váži menej ako 5 kg, vrátane zajacov, damanov, malých hlodavcov a vtákov. Obdobie gravidity trvá 68 – 81 dní, samica zvyčajne porodí dve mačiatka, no môže ich byť aj viac. Mláďatá rodia v jaskyniach, dutinách stromov alebo norách a pri narodení vážia 198 – 250 g. Samce a samice pohlavne dospievajú vo veku 12 – 15 mesiacov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok SNM.
Hlas
Ďalšie informácie
PŠTROS DVOJPRSTÝ lat. Struthio camelus Linnaeus, 1758
Charakteristika
Pštros dvojprstý (Struthio camelus) je nezameniteľný, nelietajúci, najväčší druh vtáka (samec: 210 – 275 cm, 100 – 156 kg; samica: 175 – 190 cm, 90 – 110 kg). Samec má takmer holú kožu na väčšine hlavy, krku a stehien. Telo a perie krídel sú čierne, letky a chvost biele, nohy červenkasté. Samica má hnedé perie. Obýva polosuché pláne, od púští po savany, aj otvorený les. Vie mimoriadne šetriť vodou, porovnateľne s malými púštnymi vtákmi. Je stály alebo kočovný, v závislosti od biotopu. Vo vlhších oblastiach môžu tie isté jedince zostať roky v rovnakých oblastiach. V období sucha alebo v suchých oblastiach môžu pri hľadaní potravy a vody putovať na veľké vzdialenosti. Pštrosy sú hlavne bylinožravé, konzumujú trávy, semená a listy, prípadne sukulentné rastliny. Okrem toho požierajú aj hmyz a drobné stavovce. Na hniezdenie stavajú samce plytké jamky v pôde alebo piesku. Hlavná samica znáša 5 – 11 vajec a 2 – 5 vedľajších samíc kladie 2 – 6 vajec, všetky do spoločného hniezda. Vajcia merajú priemerne 159 x 130 mm. Inkubujú 42 – 46 dní obe pohlavia, pričom spravidla sedí len hlavná samica. Mladé opúšťajú hniezdo po 3 – 5 dňoch, dospievajú v 18 mesiacoch. Mláďatá tvoria veľké „jasle“, ktoré môže sprevádzať jeden alebo viac dospelých až 9 mesiacov. Pohlavnú dospelosť dosahujú v 3 – 4 rokoch. Predpokladaná dĺžka života 30 – 40 rokov.
Naozaj pchá pštros hlavu do piesku?
V prípade nebezpečenstva si pštros ľahne do vysokej trávy a následne, aby mu nebolo vidno ani hlavu, položí si ju na zem. Preto vznikla predstava, že ju pchá do piesku.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pštrosa a jeho kostry pochádza zo zbierok SNM.
Hlas
♫ Struthio camelus 1♫ Struthio camelus 2♫ Struthio camelus 3
Ďalšie informácie
HYENA HNEDÁ lat. Parahaena brunnea (Thunberg, 1820)
Charakteristika
Hyena hnedá (Parahyaena brunnea) pochádza z etiópskej biogeografickej oblasti. Jej súčasné rozšírenie je obmedzené hlavne na najjužnejšiu Afriku vrátane púští Kalahari a Namib, ako aj na Pobrežie kostier, ktoré hraničí s južným Atlantickým oceánom. Hyeny hnedé sú veľmi teritoriálne, organizované do územných klanov príbuzných jedincov. V malých klanoch môžu byť chovné páry a ich mláďatá. Klan môže tvoriť skupina niekoľkých dospelých samcov a samíc. Klan spoločne bráni územie, ale nehľadajú spolu potravu. Centrom klanovej činnosti je brloh, kde sa chovajú mláďatá a stretávajú sa jednotlivce. Označujú a hliadkujú na svojich územiach, označených silne páchnucou látkou, produkovanou análnymi žľazami, pričom značkujú steblá trávy pozdĺž hraníc. „Latríny“, teda miesta, kde členovia klanu ukladajú svoj trus, tiež označujú ich územia. Sú samotárske a nočné, ležia cez deň v hustom buši alebo v opustených norách. Tieto mäsožravce sú jedným z najväčších predátorov Afriky; panuje však všeobecná mylná predstava, že sa živia predovšetkým kadávermi. Naopak, asi 70 % ich stravy tvoria priame lovy. Konzumujú zvieratá rôznych druhov a veľkostí, zdochliny, kosti, rastlinnú hmotu a iné, napr. zvierací trus. Ich čeľuste patria medzi najsilnejšie v pomere k veľkosti akéhokoľvek iného cicavca. Čeľuste a tráviaci trakt im umožňujú spracovávať a získavať živiny z kože a kostí. Jediné časti koristi, ktoré nie sú úplne strávené, sú chlpy, rohy a kopytá, ktoré vyvrátia vo forme vývržkov. Vďaka vysokému obsahu minerálov v kostiach je ich trus dobre viditeľný, kriedovobiely. Zvyčajne rodia 2 až 4 mláďatá. Mláďatá začínajú jesť mäso z koristi v blízkosti brlohu asi v piatich mesiacoch, ale cicajú až do 12 až 18 mesiacov, čo je pre mäsožravce nezvyčajne dlhá doba. Približne v jednom roku začínajú mláďatá nasledovať svoje matky na ich loveckých výpravách. Dovtedy sú ponechané v brlohu s dospelým, ktorý ich stráži.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok SNM.
Hlas
Ďalšie informácie
HYENA ŠKVRNITÁ lat. Crocuta crocuta (Erxleben, 1777)
Charakteristika
Hyena škvrnitá (Crocuta crocuta) žije v Afrike, južne od Sahary. Je veľká ako veľký pes, chvost má krátky, jej hmotnosť môže byť až 86 kg. Jej mohutné čeľuste dokážu vyvinúť tlak až 80 kg/cm2. Žije vo svorkách, živí sa zdochlinami. Dokáže bežať rýchlosťou až 60 km/hod. Mláďatá sa rodia s otvorenými očami, očnými zubami a hryzákmi. Mlieko hyeny škvrnitej má najvyšší obsah bielkovín a tukov zo všetkých suchozemských cicavcov. Dožíva sa približne 20 rokov. Až do konca pleistocénu sa tento druh vyskytoval vo väčšine Európy a Ázie. Samice hyeny škvrnitej sú extrémne maskulinné a pohlavné orgány samíc sú takmer na nerozoznanie od pohlavných orgánov samcov. Majú tiež párové vaky v oblasti genitálií, ktoré sú vyplnené vláknitým tkanivom. Tieto vyzerajú podobne ako miešok, ale sú pokryté väčším množstvom srsti ako miešok samca. Obe pohlavia teda vyzerajú veľmi podobne. Samica nemá žiadnu vonkajšiu vagínu a musí močiť, páriť sa a porodiť mláďatá cez urogenitálny kanál, ktorý vyúsťuje cez pseudopenis. Jednou z hypotéz je, že hnacou silou maskulinizácie hyeny sú sexuálne mimikry. Samice, ktoré vyzerajú ako samce, môžu byť chránené pred agresiou iných samíc.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok SNM.
Hlas
♫ Crocuta crocuta 1♫ Crocuta crocuta 2
Ďalšie informácie
DIVIAK ŠTETINATÝ JUHOAFRICKÝ lat. Potamochoerus larvatus koiropotamus Desmoulins, 1831
Charakteristika
Diviak štetinatý juhoafrický (Potamochoerus larvatus koiropotamus) je poddruh diviaka štetinatého, ktorý obýva východnú a južnú Afriku. Tento robustný diviak má zavalité telo, krátke nohy a hrubú štetinovú srsť, ktorá sa pohybuje od tmavohnedej po červenohnedú. Dĺžka tela sa pohybuje od 100 do 150 cm a váha pri samcoch od 60 do 115 kg, pričom samice sú o niečo ľahšie, zvyčajne od 45 do 80 kg. Na hlave má výraznú „tvárovú masku“ s kontrastnými tmavými a svetlými znakmi a bielu hrivu pozdĺž chrbta. Uši sú zakončené strapcami dlhých chlpov. Samce sú väčšie ako samice a staršie jedince majú na papuli dva výrazné výrastky. Mláďatá sa rodia s pruhovanou srsťou, ktorá s vekom mizne. Diviak štetinatý je prevažne nočný a žije v skupinách zložených z 4 až 10 jedincov. Uprednostňuje husté lesy, krovinaté oblasti a mokrade, ale často sa vyskytuje aj v poľnohospodárskych oblastiach, kde spôsobuje škody na úrode. Je všežravec, ktorý sa živí koreňmi, plodmi, hľuzami, hmyzom, malými stavovcami a mršinami. Rozmnožovanie prebieha počas celého roka, pričom samica po približne 4 mesiacoch gravidity rodí 2 až 6 mláďat v hniezde z trávy. Mláďatá sú schopné chôdze krátko po narodení a pohlavne dospievajú vo veku 1,5 až 3 rokov. Hoci nie je považovaný za ohrozený druh, populácie diviaka štetinatého sú regulované predátormi ako leopardy, levy a hyeny. V niektorých oblastiach sa však kvôli úbytku predátorov stáva premnoženým a spôsobuje problémy v poľnohospodárstve.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok SNM.