Holarktída 1
Mapa rozšírenia
MEDVEĎ HNEDÝ lat. Ursus arctos Linnaeus, 1758
Charakteristika
Medveď hnedý (Ursus arctos) bol kedysi rozšírený naprieč Európou, Áziou, Severnou Amerikou aj severnou Afrikou. Dnes prežíva len v zlomkoch pôvodného areálu – od západnej Európy po východnú Sibír, Himaláje a Japonsko (ostrov Hokkaido). V Severnej Amerike žije stabilne na Aljaške a v Kanade, no v USA a Mexiku bol vo veľkej miere vyhubený. Obýva najširšiu škálu biotopov zo všetkých druhov medveďov: lesy, tundru, stepi, alpské lúky, ale aj polopúšte. Vyskytuje sa od morského pobrežia až do výšky 5 500 m n. m. v Himalájach. Správanie medveďa hnedého sa prispôsobuje lokalite, kedy v menej rušivom prostredí je aktívny cez deň, no v Európe sa kvôli ľudskej prítomnosti často správa nokturnálne. V oblastiach s miernejšou zimou môžu niektoré jedince hibernáciu úplne vynechať. Veľkosť domovských areálov závisí od potravy – v tundre môžu byť až 8 000 km², v bohatších oblastiach len niekoľko desiatok km². Samce majú väčšie areály ako samice, areály ktorých sa často prekrývajú s viacerými samicami. Telo meria 150 – 280 cm, hmotnosť sa líši podľa pohlavia a sezóny: samce vážia 130 – 550 kg (ojedinele až 725 kg), samice 80 – 250 kg. Má dlhé, silné predné pazúry (4 – 10 cm) a silnú stavbu tela. Ide o jedného z najväčších suchozemských predátorov. Medvede sú všežravce, pričom sa živia bobuľami, koreňmi, trávou, hmyzom, rybami, cicavcami aj zdochlinami. V oblastiach s lososmi sa dokážu veľmi dobre zamerať na ich lov a vďaka tomu výrazne pribrať pred zimou. Sú dôležitým článkom ekosystému, pretože rozširujú semená a regulujú populácie menších zvierat. Rozmnožovanie prebieha od mája do júla. Samice sa často pária s viacerými samcami. Po oneskorenej implantácii (oplodnené vajíčka sa vyvinú do štádia blastocysty, po ktorej sa implantácia do maternice zastaví) sa 1 – 3 mláďatá narodia v januári až marci, kým samica hibernuje. Pohlavne dospievajú vo veku 4 – 6 rokov, dožívajú sa 25 – 30 rokov, v zajatí až 50 rokov. Medveď hnedý je symbolom sily a prežitia. Mnohé populácie sú dnes prísne chránené, najmä v Európe, kde sa programy na jeho ochranu zameriavajú na prevenciu konfliktov s ľuďmi, monitorovanie a návrat do pôvodných biotopov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
HLUCHÁŇ HÔRNY lat. Tetrao urogallus Linnaeus 1758
Foto hore: Jedným z predátorov hlucháňa hôrneho (Tetrao urogallus) sú aj kuny (Martes sp.) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Foto dole: Samec hlucháňa hôrneho (Tetrao urogallus) (autor fotografie: Schnürmacher).
Charakteristika
Hlucháň hôrny (Tetrao urogallus) obýva lesy, prevažne ihličnaté najmä borovicové, ale aj smrekové, jedľové alebo zmiešané lesy, no ojedinele aj listnaté lesy v niektorých častiach areálu, napr. severné Španielsko a južný Ural. Uprednostňuje rozsiahle oblasti starého, tienistého lesa, často s vlhkou pôdou a popretkávané rašeliniskami, rašelinovými oblasťami alebo pasienkami a hustým podrastom vresoviskových rastlín, ale s korunou nie príliš otvorenou ani uzavretou. Samček hlucháňa meria 80 – 115 cm a váži 3300 – 4300 g, samica je oveľa menšia, má len 59 – 64 cm a váži 1440 – 2500 g. Je väčšinou bridlicovosivý s jemnými vermikuláciami, na hlave a krku sčernavý, prsia sú lesklé zeleno-čierne, krídla tmavohnedé. Má bielu karpálnu škvrnu a premenlivé množstvo bielej na hornej a spodnej časti tela. Od jari do jesene sa živí prevažne na zemi, ale v zime v korunách stromov. Počas zimy konzumuje hlavne borovicové ihličie. Okrem toho je v jeho potrave aj smrek a tráva, stonky a bobule rôznych rastlín. Samice a mláďatá tvoria na jeseň a v zime skupiny do 50 jedincov. Hniezdia hlavne v máji (od polovice apríla do polovice júna), obdobie sa mení so zemepisnou šírkou. Sú promiskuitné alebo polygýnne, pričom niektoré samce majú na krátky čas háremy. Oblasti využívané na dvorenie môžu mať dlhoročnú tradíciu, dokonca až 100 rokov. V juhovýchodnej Európe majú tokaniská zvyčajne len 1 – 2 ha s až piatimi samcami, zatiaľ čo najväčšie tokaniská v súčasnosti môže navštevovať až 70 samcov. Hniezdo stavia samica, tvorí ho plytká priehlbina, slabo vystlaná trávou, ihličím, vetvičkami alebo perím, v hustej pokrývke, často na päte stromu. V znáške je 6 – 9 svetložltých vajíčok s niektorými žltohnedými až červenohnedými znakmi. Samice môžu byť mimoriadne citlivé na vyrušovanie počas inkubačnej doby. Miera predácie hniezd cicavcami môže byť veľmi vysoká (66 %), ale najnižšia je v okrajových biotopoch. Inkubácia trvá cca 24 – 29 dní a kuriatko je schopné primerane dobre lietať vo veku 2 až 3 týždňov, no na krátke vzdialenosti, keď má iba 4 až 5 dní. Znášky ničí najmä kuna lesná, líška hrdzavá a jastrab lesný. Pohlavnú zrelosť dosahujú v prvom roku, ale samce sa pária až po troch a je pravdepodobné, že skutočne hniezdia len prvoročné samice nad určitým hmotnostným prahom. Ročná miera prežitia je cca 60 % dospelých samcov, ale nižšia pri dospelých samiciach a úmrtnosť dospelých jedincov oboch pohlaví je najvyššia v zime.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
OREŠNICA PERLAVÁ lat. Nucifraga caryocatactes (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Orešnica perlavá (Nucifraga caryocatactes) je o niečo väčšia ako sojka obyčajná. Má oveľa dlhší zobák a štíhlejšiu hlavu bez akéhokoľvek hrebeňa. Operenie na tele je prevažne čokoládovohnedé s výraznými bielymi škvrnami a pruhmi. Má rozsiahly areál tvoriaci široký pás na východ a západ od Škandinávie cez severnú Európu, Sibír a do východnej Ázie vrátane Japonska, kde obýva obrovské ihličnaté lesy tajgy na severe. Nie je sťahovavá, ale keď je neúroda šišiek migrujú mimo areál rozšírenia. Najdôležitejším zdrojom ich potravy sú semená rôznych borovíc (Pinus sp.). Prebytočné semená skladuje na neskoršie použitie a tým má zásluhu na šírení nových stromov. Okrem toho sa živí aj rôznym hmyzom, ale aj malými vtákmi, ich vajíčkami, malými hlodavcami, nepohrdne ani zdochlinami, ako napríklad uhynutými jedincami na cestách. Pár zostáva spolu na celý život. Obe pohlavia kŕmia mláďatá, ktoré zvyčajne vyletia do 23 dní a zostávajú so svojimi rodičmi mnoho mesiacov, aby sa naučili techniky skladovania potravy nevyhnutné na ich prežitie v drsnom prostredí.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
♫ Nucifraga caryocatactes 1♫ Nucifraga caryocatactes 2
Ďalšie informácie
SOVA TMAVÁ lat. Strix nebulosa Forster, 1772
Charakteristika
Sova tmavá (Strix nebulosa) je jedinou sovou, ktorá je rozšírená v celej Európe a Ázii i Severnej Amerike. Je to obyvateľ hustých, severných boreálnych lesov, kde nachádza vhodný ihličnatý biotop. Táto sova, špecialista na hlodavce, obľubuje oblasti v blízkosti rašelinísk, okrajov lesa alebo horských lúk. V niektorých zimách, keď je jeho korisť vzácna, sa jednotlivce zo severných populácií zatúlajú južnejšie. Operenie tvorí veľkú časť tela, čo jej umožňuje odolať krutému chladu severských zím. Okrem toho môže sova tmavá podľa sluchu presne lokalizovať svoju korisť (hlodavce) pod snehom, preraziť povrch snehovej pokrývky a chytiť nič netušiaceho hraboša pod ním (bolo zistené, že prerazila snehovú kôru dostatočne hrubú na to, aby uniesla váhu 80 kg muža). Rozmnožuje sa koncom zimy, pričom pár zvyčajne využíva opustené hniezdo jastraba alebo vrany. Samica znáša vajíčka v marci až júni, v závislosti od teplotného rozsahu (znášanie vajíčok sa môže v rokoch s vysokým snehom oneskoriť). Kladú 2 – 5 matných bielych oválnych vajíčok, ktoré samica inkubuje 28 – 29 dní. Sovy sa liahnu pokryté jemným bielym páperím s otvorenými očami. Obaja rodičia kŕmia mláďatá tak, že nosia potravu do hniezda, trhajú ju na veľmi malé kúsky, ktoré mláďatá konzumujú. Čoskoro páperie začne nahrádzať perie. Akonáhle sú sovy „operené“, začnú predletové cvičenia. Možno ich pozorovať ako chodia po vrchu hniezda, mávajú krídlami a pazúrmi sa chytajú okraja hniezda. Mláďatá opúšťajú hniezdo po troch až štyroch týždňoch so schopnosťou dobre šplhať.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.