Sladkovodné ryby 2
Mapa rozšírenia
LIEŃ SLIZNATÝ lat. Tinca tinca (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Lieň sliznatý (Tinca tinca) je typická sladkovodná ryba z čeľade kaprovité, pôvodná pre veľkú časť Európy a západnej Ázie. Obýva najmä stojaté alebo pomaly tečúce vody s bahnitým dnom a bohatou vodnou vegetáciou, ako sú rybníky, močiare, jazerá a tiché zátoky riek. Má krátke, zavalité telo, pokryté veľmi jemnými šupinami a hrubou vrstvou slizu, ktorá ho chráni pred infekciami a uľahčuje pohyb v hustej vegetácii. Jeho sfarbenie je spravidla tmavozelené až olivovohnedé, s kovovým leskom, pričom plutvy sú tmavé, zaoblené a silné. Dorastá do dĺžky okolo 20 – 40 cm, no výnimočne môže presiahnuť 60 cm a vážiť vyše 3 kg. Typickým znakom sú aj dva krátke fúziky pri ústach. Lieň je všežravec, ktorý sa živí najmä bentickými bezstavovcami, konkrétne rôznymi larvami hmyzu, červami, mäkkýšmi, ale aj detritom a rastlinným materiálom. Je aktívny najmä v noci alebo za súmraku, cez deň sa často ukrýva vo vegetácii alebo v bahne. Dobre znáša nízky obsah kyslíka a bahnité prostredie, v ktorom by iné druhy neprežili, a v zime sa môže zahrabávať do dna. Rozmnožuje sa v lete, keď samice kladú tisíce drobných ikier na vodné rastliny, pričom výter často prebieha v niekoľkých fázach. Pre svoje pokojné správanie, prispôsobivosť a kvalitné mäso je lieň cenenou rybou v rybárstve aj akvakultúre, hoci jeho hospodársky význam nie je taký veľký ako u kapra alebo zubáča. Vďaka svojej schopnosti prežívať v nepriaznivých podmienkach patrí k ekologicky odolným druhom európskych vôd.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
KARAS OBYČAJNÝ lat. Carassius carassius (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Prirodzený areál karasa obyčajného (Carassius carassius) zahŕňa celú Európu východne od Rýna až po východnú Sibír k povodiu rieky Kolyma, okrem západnej časti Škandinávie. Vo Francúzsku a Anglicku bol historicky vysadený, introdukovaný bol aj do Talianska a Španielska. Karas obyčajný je rybou husto zarastených stojatých a mierne tečúcich vôd. Prirodzene sa vyskytoval iba v záplavových územiach väčších riek, človekom bol vysadený do banských jazier a menších zabahnených rybníkov. Ako druh krátkodobo prežívajúci aj v anoxickom prostredí, osídľuje často extrémne prostredie čiastočne vysychavých tôní a ramien, kde môže jeho populácia dosahovať vysoké hustoty. Svoju obrovskú fenotypickú plasticitu ukazuje karas aj za prítomnosti predátorov, kedy v populácii naopak prevládajú výrazne vysokí jedinci, čo zvyšuje ich únikovú rýchlosť. Karas obyčajný nevytvára početné a nápadné kŕdle, žije skrytým spôsobom života a aktívny je prevažne za súmraku. V potrave preferuje zooplanktón nad bentosom, hojne konzumuje aj detrit a vodné rastliny. Karas je typický fytofil, ktorý kladie ikry výhradne na vodné rastliny a dospieva už v druhom roku života. Samice sa počas obdobia neresenia kladú ikry niekoľkokrát. Rozmnožovanie prebieha v máji – júni v plytkej vode s hustou vegetáciou. Ikry, ktorých môže byť 130 000 – 250 000 priľnú k rastlinám a larvy sa liahnu po 4 – 8 dňoch. Jednotlivé samice sa trú s niekoľkými samcami. Dožívajú sa okolo 10 rokov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
KARAS PRUSKÝ lat. Carassius gibelio (Bloch, 1782)
Charakteristika
Karas pruský (Carassius gibelio) je sladkovodná ryba z čeľade kaprovité (Cyprinidae), pôvodom z východnej Ázie, konkrétne z povodia Amuru, no v súčasnosti je rozšírený takmer po celej Európe a strednej Ázii. V mnohých krajinách bol umelo introdukovaný, často s cieľom zarybňovania alebo omylom spolu s inými druhmi, no rýchlo sa udomácnil a dnes patrí medzi najinvazívnejšie druhy rýb v Európe. Vyznačuje sa vysokou ekologickou toleranciou, keďže dokáže prežiť v extrémnych podmienkach, v silne znečistených vodách s nízkym obsahom kyslíka, či v meniacich sa teplotných pomeroch. Obýva rybníky, jazerá, tiché ramená riek a mokrade, často s bahnitým dnom a bohatou vegetáciou. Dorastá bežne do dĺžky 20 – 35 cm, pričom jeho hmotnosť môže presiahnuť 1 kg. Má vysoké, sploštené telo, ktoré je striebristej až zlatistosivej farby, so zaoblenými plutvami a typickým koncovým postavením úst. Jednou z jeho zaujímavostí je, že v mnohých populáciách sa rozmnožuje partenogeneticky, kedy samice kladú ikry, ktorých vývoj je stimulovaný spermiami iných kaprovitých rýb, no genetický materiál samcov sa nezapája do vývoja potomstva. Vďaka tomu sa karas pruský dokáže šíriť veľmi rýchlo aj v nepriaznivých podmienkach. Je to všežravec, ktorý sa živí zvyčajne bentickými organizmami, riasami, detritom, larvami hmyzu, či zvyškami organickej hmoty. Jeho prítomnosť v ekosystémoch často spôsobuje pokles druhovej diverzity, najmä vytláčaním pôvodných druhov, ako je karas obyčajný. Napriek invazívnosti má karas pruský istý hospodársky význam v malej akvakultúre a ako potrava pre predátory, no z ekologického hľadiska je jeho šírenie nežiadúce a v mnohých štátoch je predmetom kontroly alebo zákazu ďalšieho zavlečenia.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
ÚHOR EURÓPSKY lat. Anguilla anguilla (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Úhor európsky (Anguilla anguilla) pochádza zo severného Atlantického oceánu a riečnych systémov Európy a častí severnej Afriky. Je to katadromná ryba, čo znamená, že sa vyliahne v oceáne, ale migruje do riek, kde strávi väčšinu svojho dospelého života aby potom opätovne migrovala späť do oceánu, kde sa rozmnožuje. Úhory sú ľahko rozpoznateľné podľa ich dlhých hadovitých tiel, ktoré nemajú šupiny a podľa ich dlhých súvislých análnych a chrbtových plutiev a párom malých prsných plutiev tesne za hlavou. Keď úhory dospejú a sú pripravené na trenie, opúšťajú sladkovodné prostredie a migrujú po prúde, pričom prechádzajú ďalšou premenou, zväčšia sa im oči, predĺžia sa prsné plutvy a ich brucho sa zmení na charakteristickú striebornú farbu. Akonáhle sa úhory dostanú do mora, plávajú pomocou morských prúdov, aby prekonali tisíce kilometrov späť do Sargasového mora, kde sa rozmnožujú. Trú iba raz a krátko nato uhynú. Po vyliahnutí sú larvy úhorov, nazývané leptocephalus, unášané oceánom a po dosiahnutí atlantického pobrežia Európy a severnej Afriky sa metamorfujú na priehľadné sklenené úhory. Migrujú po riekach ako malí škriatkovia, tiež nazývaní monté, aby žili v sladkej vode, kde sa živia bezstavovcami a malými rybami na dne riek a jazier. Mnohé z nich sa dožívajú viac ako 25 rokov. Žiaľ, úhor európsky je v súčasnosti kriticky ohrozený a počet mladých úhorov, ktoré sa dostanú k európskym brehom, v posledných rokoch dramaticky klesol. Medzi možné dôvody znižovania ich počtu patria posuny v morských prúdoch v dôsledku klimatických zmien, úmrtnosť na prekážkach počas migrácie, nadmerný rybolov, strata biotopov, parazity a znečistenie, ktoré ovplyvňuje ich plodnosť. V posledných rokoch ich výrazne ohrozuje aj parazitické háďatko Anguillicola crassus. Tento invázny druh parazita infikuje a poškodzuje plávací mechúr úhorov, čím nepriaznivo ovplyvňuje ich schopnosť plávania a schopnosť migrovať, čo môže viesť až k smrti voľne žijúcich aj chovaných úhorov. Do Európy boli háďatká dovezené z Ázie v 80-tych rokoch a rozšírili sa do celej Európy s prepravovanými živými úhormi, ale aj vtákmi, konzumujúcimi infikované ryby.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
PLESKÁČ VYSOKÝ lat. Abramis brama (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Pleskáč vysoký (Abramis brama) je rozšírený v Európe a Ázii, okrem Pyrenejského polostrova, Talianska, Škótska a časti Škandinávie. Bol introdukovaný do Írska, Španielska, severovýchodného Talianska a zavlečený až po jazero Bajkal a rieky Ob a Jenisej. Pleskáč je pomerne veľká ryba, ktorá dorastá do hmotnosti viac ako 5 kg a zhromažďuje sa v húfoch, čo z nej robí dôležitý druh pre rybárov. Možno ju nájsť v jazerách, kanáloch a veľkých, pomaly tečúcich riekach. Pleskáče sú dlhoveké, boli zaznamenané jedince staršie ako 20 rokov. Majú vyčnievajúce ústa, smerujúce nadol, ktoré používajú pri love bezstavovcov, žijúcich v plytkých oblastiach na dne riek a jazier. Toto správanie pleskáčov pri kŕmení pri dne môže narušiť sediment a spôsobiť znečistenie alebo zakalenie vody, čo má vplyv na vodné rastliny a iné živočíchy, ktoré žijú v prostredí, kde sa pleskáče nachádzajú. Pleskáče sú najaktívnejšie v letných mesiacoch, kedy teplota vody dosahuje okolo 15 °C, a často migrujú až do vzdialenosti 40 km zo svojich domovov na neresiská. V čase trenia sa samcom pleskáčov po celej hlave vytvoria malé biele škvrny nazývané neresové vyrážky. Môže sa krížiť s inými, blízko príbuznými druhmi z čeľade kaprovitých (Cyprinidae) a vytvárať krížence s ploticou. Počty pleskáčov sa tam, kde sa vyskytujú plotice, znížili kvôli konkurencii s ploticami v oblastiach neresenia a množeniu životaschopných hybridov, ktoré v súčasnosti prevyšujú rodičovské populácie pleskáčov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
ŠŤUKA SEVERNÁ lat. Esox lucius Linnaeus, 1758
Charakteristika
Cirkumpolárne rozšírená šťuka severná (Esox lucius) žije v sladkej vode na celej severnej pologuli, vrátane Ruska, Európy a Severnej Ameriky. Bola zavlečená aj do jazier v Maroku a nachádza sa dokonca aj v brakickej vode Baltského mora. Šťuka severná v Severnej Amerike len zriedka dosahuje veľkosť jej európskych náprotivkov. Najvyššia publikovaná hmotnosť je 28,4 kg, no jeden z najväčších známych exemplárov zo Severnej Ameriky mal 21 kg. Maximálna zistená dĺžka je 137 cm, pričom bežná dĺžka dosahuje 40 cm. Vyskytuje sa v čistých jazerách s vegetáciou, tichých nádržiach a stojatých vodách potokov malých aj veľkých riek. Šťuky žijú zvyčajne samotársky a sú vysoko teritoriálne. Dospelé jedince sa živia prevažne rybami, ale občas hojne aj žabami a rakmi, pričom bežný je aj kanibalizmus. V arktických jazerách je niekedy jediným druhom prítomným v danom vodnom útvare. V takýchto prípadoch sa mláďatá živia bezstavovcami a suchozemskými stavovcami. Kanibalizmus môže byť pozorovaný aj pri juvenilných jedincoch. Svoje výkaly kladie na špecifických miestach, vzdialených od oblasti hľadania potravy. Vo všeobecnosti nevykonáva dlhé migrácie, ale niekoľko jedincov sa môže presunúť na značné vzdialenosti. K nereseniu dochádza na plytčine, keď teplota vody dosiahne 4 až 7 °C. Kvôli plytkej vode sú znesené vajíčka dobrou korisťou pre rôzne druhy predátorov. Vajíčka a mláďatá sú korisťou rýb, lariev vodného hmyzu, vtákov a vodných cicavcov. Tie, ktoré prežijú, sa liahnu približne po 2 týždňoch. Mladá šťuka so svojimi nenásytnými stravovacími návykmi rýchlo rastie do dĺžky aj hmotnosti. Samce pohlavne dospievajú vo veku 2 – 3 roky a samice vo veku 3 – 4 rokov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
AMUR BIELY lat. Ctenopharyngodon idella (Valenciennes, 1844)
Charakteristika
Amur biely (Ctenopharyngodon idella) je veľká sladkovodná ryba, ktorá pochádza z nížinných riek Číny a z rieky Amur vo východnej Ázii. Patrí k najväčším bylinožravým rybám sladkých vôd a prirodzene sa vyskytuje v pomaly tečúcich alebo stojatých vodách s bohatou vegetáciou. Vďaka vysokej ekologickej tolerancii (znesie teploty od 0 až do 38 °C, nízky obsah kyslíka aj mierne slanú vodu) bol úspešne introdukovaný do mnohých krajín sveta ako prostriedok biologickej kontroly vodných rastlín. Je obzvlášť účinný pri obmedzovaní nadmerného rastu makrofytov, no môže spôsobiť úplné odstránenie vegetácie, čím negatívne ovplyvňuje vodné ekosystémy. Z týchto dôvodov sa v niektorých krajinách (napr. Kanada, Nový Zéland) využívajú len sterilné jedince. Dospelé jedince dosahujú bežne dĺžku 60 – 80 cm a hmotnosť až 45 kg. Telo majú pretiahnuté, na chrbte tmavé, boky zelenožlté a brucho žltobiele. V zajatí sa môžu dožiť viac ako 20 rokov. Rozmnožovanie amura je náročné, pričom vyžaduje dlhé rieky s teplou, tečúcou vodou, preto sa v mnohých krajinách, kde bol introdukovaný, prirodzene nerozmnožuje. Mladé larvy merajú do 15 mm a živia sa prevažne zooplanktónom (vírniky, perloočky, veslonôžky) a prvokmi, neskôr prechádzajú na väčší planktón a vodné rastliny. Dospelé ryby sú silne bylinožravé, pričom uprednostňujú mäkké, ponorené časti rastlín a mladé výhonky. Vďaka širokej potravnej báze, ekologickej plasticite a ľahkej adaptácii patrí amur biely k ekologicky významným, ale zároveň potenciálne inváznym druhom.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
JALEC HLAVATÝ lat. Squalius cephalus (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Jalec hlavatý (Squalius cephalus) je rozšírená sladkovodná ryba z čeľade kaprovité, pôvodne zo širokej oblasti Európy. Obýva povodia Severného, Baltského, Čierneho, Bieleho, Barentsovho a Kaspického mora, siaha na juh po rieku Adour vo Francúzsku, vyskytuje sa aj vo Veľkej Británii a bol zavlečený aj do iných oblastí. Najčastejšie sa žije v menších riekach, väčších potokoch a pomaly tečúcich nížinných tokoch, ale zvláda aj horské potoky či veľké jazerá. Má valcovité, silné telo s veľkou zaoblenou hlavou. Šupiny sú veľké, zelenohnedé na chrbte s tmavými okrajmi, na bokoch sa farba mení do zlatista a brucho je svetlé. Chvostová plutva je tmavá, chrbtová sivozelená, ostatné plutvy sú nápadne oranžovočervené. Jalec dorastá obvykle do dĺžky 30 cm a hmotnosti 1 kg, no výnimočne môže presiahnuť 60 cm a 5 kg. Je to spoločenský druh, najmä v mladosti tvorí húfy, ktoré rednú s vekom, pretože veľké jedince sú často samotárske. Obľubuje miesta s tienistými brehmi, prevismi, či prekážkami vo vode a tiež ryhy a jamy v dne. Je všežravý, teda konzumuje larvy hmyzu, bezstavovce, drobné ryby, ale aj riasy, vodné rastliny, či ovocie padajúce do vody. Potravu prijíma aj v zime, s výnimkou najchladnejších období. Pohlavne dospieva spravidla v treťom roku života. Rozmnožuje sa na jar v plytkých prúdoch, niekedy len 20 cm hlbokých, kam podniká neresové migrácie aj z jazier. Výter prebieha v etapách, pričom samica nakladie 30 000 až vyše 100 000 ikier. Samce v tomto období získavajú jemnú neresovú vyrážku. Jalec hlavatý je pôvodná a charakteristická ryba slovenských riek, s významom pre ekológiu aj rekreačný rybolov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
ZUBÁČ VEĽKOÚSTY lat. Sander lucioperca (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Zubáč veľkoústy (Sander lucioperca) je významný zástupca čeľade ostriežovité a patrí medzi najväčších a najúspešnejších sladkovodných predátorov v európskych vodách. Pochádza z povodí riek ako Dunaj, Volga či Dneper, no vďaka svojej hospodárskej hodnote bol zavlečený aj do mnohých ďalších krajín, vrátane západnej Európy. Uprednostňuje čisté, hlbšie rieky, priehrady a jazerá s mierne tečúcou alebo stojatou vodou a tvrdým piesčitým, či štrkovým dnom. Má dlhé, štíhle telo, typicky sivozelené s tmavými priečnymi pásmi, ktoré mu slúžia ako maskovanie pri love. Bežne dorastá do dĺžky 40 – 70 cm, no môže presiahnuť aj 100 cm a hmotnosť 10 – 12 kg. Typickým znakom sú veľké ústa s početnými ostrými tzv. „psími” zubami, ktoré mu umožňujú účinne uchopiť a zadržať korisť. Má dve dobre vyvinuté chrbtové plutvy, z ktorých predná je tŕňovitá. Jeho zrak je výborne prispôsobený na lov za zhoršených svetelných podmienok, najmä za šera a v zakalenej vode. Zubáč sa živí rybami, hlavne menšími druhmi ako belička, plotica, jalec, ostriež či úhory, ktoré aktívne loví najmä v noci. Je známy aj teritoriálnym správaním a agresivitou voči iným predátorom. Neres zubáča prebieha na jar (marec – máj), kedy samce vytvárajú na dne hniezda, do ktorých samice kladú ikry a potom ich samce strážia až do vyliahnutia. Pre človeka má zubáč veľký význam, pretože ide o vysoko cenenú rybu v športovom aj komerčnom rybolove, najmä vďaka kvalitnému, chutnému mäsu s nízkym obsahom kostí. V akvakultúre sa často umelo zarybňuje, no v niektorých oblastiach spôsobuje narušenie ekologickej rovnováhy, keď vytláča pôvodné druhy rýb. Napriek tomu zostáva jednou z najobľúbenejších a najvýznamnejších sladkovodných rýb v Európe.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
ROD JESETER lat. Acipenser sp. Linnaeus, 1758
Charakteristika
Jesetery (Acipenser sp.) patria k najprimitívnejším skupinám súčasných lúčoplutvovcov (Actinopterygii). Ich telo nesie množstvo archaických znakov, ktoré nie sú prítomné u pokročilejších rýb. Medzi najvýraznejšie patria chrupavkovitá kostra bez plne vyvinutých chrbtových stavcov a povrch tela, ktorý je väčšinou holý s piatimi radmi kostených štítkov. Tvar týchto štítkov sa líši podľa druhu. Na násadci chvostovej plutvy a jej hornom laloku sa nachádzajú kosoštvorcové šupiny primitívneho typu nazývané ganoidné. Horný lalok chvostovej plutvy je výrazne dlhší než spodný a tvar chvostovej plutvy pripomína, hoci nie stavbou, chvost žraloka. Jesetery sú často veľké ryby s predĺženou hlavou a charakteristickým ústnym otvorom s vyčnievajúcimi fúzikmi, ktorými hľadajú potravu na dne. Ich životné cykly a reprodukčné správanie sú zložité a mnohé druhy sú dnes ohrozené v dôsledku znečistenia, regulácie riek a nadmerného rybolovu.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Kolekciu preparátov rýb získal prof. Peter Fedor, DrSc. od preparátora pána Žiaka z Trnavy.
Ďalšie informácie
SUMEC ZÁPADNÝ lat. Silurus glanis Linnaeus, 1758
Charakteristika
Sumec západný (Silurus glanis) je lúčoplutvá ryba z radu sumcotvarých. Žije v sladkých vodách Európy a Ázie, v povodí Severného, Baltského, Čierneho, Kaspického a Aralského mora, až po severné a južné Švédsko a Fínsko, rovnako Egejského mora a Turecko. Meria až 273 cm, váži 130 kg a dožíva sa až 80 rokov. Obýva veľké a stredne veľké nížinné rieky, stojaté vody a jazerá s dobrou vegetáciou. Vyskytuje sa hlavne vo veľkých jazerách a riekach, aj keď občas vstupuje do brakických vôd. Nájdené boli aj v hlbokých vodách priehrad vybudovaných na dolných tokoch riek. Samec stráži hniezdo s ikrami. Sumec je nočný dravec, ktorý hľadá potravu pri dne a vo vodnom stĺpci. Larvy a mláďatá sú bentické, živia sa širokou škálou bezstavovcov a rýb. Dospelé jedince lovia ryby a iné vodné stavovce. Dosahuje prvú pohlavnú dospelosť vo veku 2 – 3 rokov. Samce bránia malé územia v miestach neresenia a stavajú hniezda z rastlinných materiálov. Vyhrabávajú plytké priehlbiny alebo čistia substrát na neresenie. Samce strážia hniezda, kým sa nevyliahnu larvy. Vajíčka bývajú obklopené hlienovým a priľnavým obalom. Inkubácia trvá asi 50 hodín pri teplote 24 °C. Veľkosť vajíčka je 3 mm, dĺžka larvy pri vyliahnutí je asi 8,5 mm. Larvy žijú v hniezde, kým sa žĺtkový vak neabsorbuje. Lokálne sú ohrozené reguláciou rieky, ktorá ničí plytké neresiská.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo súkromnej zbierky Mgr. Daniel Gruľa, PhD.
Ďalšie informácie
KAPOR OBYČAJNÝ lat. Cyprinus carpio Linnaeus, 1758
Charakteristika
Kapor obyčajný (Cyprinus carpio) je významná sladkovodná ryba, ktorá patrí medzi najdlhšie domestikované ryby na svete. Pochádza z povodia Čierneho, Kaspického a Aralského mora, odkiaľ sa vďaka človeku rozšíril takmer na všetky kontinenty. Vo voľnej prírode sa pôvodná forma nazýva sazan – ide o dlhšie, štíhlejšie a plne šupinaté jedince tmavšej farby, ktoré sú odolnejšie voči chorobám aj premenlivým podmienkam prostredia. V priebehu stáročí však vznikli vyšľachtené rybničné formy kapra, ktoré sa chovajú najmä pre potravinárske účely. Medzi ne patrí šupináč (so šupinami po celom tele), lysec (takmer bez šupín) a rámoš (so šupinami usporiadanými v radoch). Tieto formy majú zavalitejšie telo, rýchlejší rast a vyššiu úžitkovosť. Kapor je všežravec, pričom sa živí rastlinnou potravou, riasami, bezstavovcami aj zvyškami organickej hmoty. Vďaka svojej odolnosti a schopnosti prežívať aj v znečistenejších a menej okysličených vodách sa stal ideálnou rybou pre extenzívny aj intenzívny chov. V strednej Európe, najmä v Česku, Poľsku a na Slovensku, má kapor dlhú tradíciu v rybnikárstve, kde sa chová v trojročnom cykle. Mladé ryby sa najprv odchovávajú v liahniskách, neskôr sa presúvajú do výkrmných rybníkov. Kapor má zároveň kultúrny význam, pretože v mnohých krajinách strednej Európy je tradičným pokrmom na Štedrý večer. Okrem hospodárskeho využitia má kapor dôležitú úlohu aj v rekreačnom rybolove. Je to silná a inteligentná ryba, ktorá dokáže klásť veľký odpor, čo z nej robí atraktívny cieľ pre športových rybárov. V niektorých oblastiach (napr. Austrália, USA) sa však považuje za invázny druh, pretože dokáže vytlačiť pôvodné ryby a zhoršovať kvalitu vody vírením sedimentov pri hľadaní potravy.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie. Preparát zhotovil Mgr. Daniel Gruľa, PhD.