Holarktída 2
Mapa rozšírenia
ZUBOR EURÓPSKY lat. Bison bonasus Linnaeus, 1758
Foto: Americký príbuzný (Bison bison) zubra európskeho (Bison bonasus) (autor fotografie: Jandzík).
Charakteristika
Zubor európsky (Bison bonasus) je najväčší pôvodný bylinožravec v Európe. Historicky sa nachádzal vo všetkých nížinách Európy od Pyrenejí po južné Švédsko a Kaukaz. Všetky voľne žijúce populácie vyhynuli v dôsledku nadmerného lovu a straty biotopov. Zubry boli chované v zajatí a reintrodukované, preto sa ich počet odvtedy zvýšil na približne 3 000 zvierat, z ktorých 1 500 sa vyskytuje v približne 30 stádach s voľným výbehom. V Bielovežskom pralese sa vyskytujú dve izolované populácie. Od druhej svetovej vojny sú populácie rozdelené podľa medzinárodných hraníc. Európske stáda zubrov, roztrúsené po strednej a východnej Európe, predstavujú dve genetické línie: nížinnú líniu (Poľsko, Bielorusko a Litva) a nížinno-kaukazskú líniu (južné Poľsko, Rusko, Ukrajina a Slovensko). Zubry európske žijú najmä v listnatých alebo zmiešaných lesoch mozaikového typu s otvorenými plochami, ako sú lúky, paseky či mladé plantáže. Najvhodnejším prostredím sú nížinné dubové a dubovo-borovicové lesy, no vyskytujú sa aj v jedľových a bukových porastoch so smrekom. Vzhľad zubrov je veľmi podobný severoamerickým bizónom, no majú dlhšiu hrivu na čele a pod krkom. Sfarbenie srsti je od zlatohnedej po tmavohnedú. Zubry európske dosahujú dĺžku okolo 2,9 metra a výšku 1,8 až 1,95 metra. Zvyčajne vážia od 800 do 1 000 kg. Hrb je tvorený chrbtovými výbežkami hrudných stavcov obklopený mohutnými svalmi. Na Slovensko sa zubor vrátil v roku 1953, kedy sme darom obdržali od poľskej vlády prvý pár zubrov Putifara a Pumarku, pôvodom z Pszcyny. Umiestnené boli v aklimatizačnej zvernici v Tatranskej Lomnici, kde sa narodilo v roku 1955 aj prvé mláďa. V roku 1957 bola rodina premiestnená do obory v Topoľčiankach. Obdobie ruje v populáciách zubra európskeho vo voľnej prírode nastáva od júla do októbra. Gravidita zvyčajne trvá priemerne 264 dní. Zubry európske rodia naraz jedno teliatko, dvojčatá len zriedka. Mláďa sa postaví na nohy 22 až 45 minút po narodení a cicanie zvyčajne začína počas prvej hodiny. Vo voľne sa pasúcich populáciách samice opúšťajú stádo na obdobie pôrodu a vracajú sa s teľaťom niekoľko dní po narodení. Plodné obdobie býkov je krátke a zvyčajne trvá od 6. do 12. roku života. Samice zvyčajne dosahujú pohlavnú dospelosť v 3. roku života, pričom prvé teľa porodia zvyčajne v 4. roku. Samice môžu rodiť až do konca života.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
SOVA DLHOCHVOSTÁ lat. Strix uralensis Pallas, 1771
Charakteristika
Sova dlhochvostá (Strix uralensis) je pomerne veľká sova, s dĺžkou tela 50 – 62 cm a s dlhým chvostom. Obýva staršie lesy s lúkami, čistinami a rúbaniskami od severného Ruska a Japonska po Nórsko a Taliansko. Výber územia na rozmnožovanie je pre druh obzvlášť dôležitý, pretože takmer všetky samce a 90 – 95 % samíc zostáva vo svojom domovskom areáli počas celého roka, dokonca aj počas mimoriadne nepriaznivého počasia a párové väzby sú trvalé. Sova dlhochvostá sa vo všeobecnosti vyhýba spoločnosti ľudí, no nie je agresívna. Na votrelca útočí zozadu, pazúrmi natiahnutými a zameranými na hlavu, pričom náraz nastane pri rýchlosti až 40 km/h, čo je ekvivalentná sila 72 kg hmoty padajúcej z výšky 1 m (odtiaľ hovorový švédsky názov Slaguggla alebo „útočiaca sova“). Jej najbežnejšou potravou sú hlodavce, najmä hraboše a ryšavky. V Škandinávii sú zajace s hmotnosťou do 2 kg dôležitou korisťou a počas rokov s nízkou populáciou hlodavcov môžu tvoriť až okolo 40 % potravy. Na druhej strane, v čínskej provincii Tianjin tvorilo až 34 % koristi bezstavovce (vrátane pavúkov a škorpiónov). Väčšina jedincov sa rozmnožuje až vo veku 3 až 4 rokov, aj keď je známe, že niektoré samice znášajú vajcia už vo veku 11 mesiacov. Veľkosť znášky sa pohybuje od 1 do 6 vajec, najčastejšie 3 – 4. Vajíčka znášajú približne v dvojdňových intervaloch. Inkubácia (28 – 35 dní) začína po znesení prvého vajíčka a sedí výlučne samica, zatiaľ čo samec zabezpečuje potravu. Samica zostáva s mláďatami, kým nie sú schopné lietať. Mláďatá sú kŕmené cca 60 dní po opustení hniezda, najprv samcom, neskôr oboma rodičmi.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
JARIABOK HÔRNY lat. Tetrastes bonasia (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Jariabok hôrny (Tetrastes bonasia) patrí k menším zástupcom čeľade tetrovovitých. Je to stály druh, ktorý sa vyskytuje v Palearktíde na východ po Hokkaido a na západ až do východnej a strednej Európy. Žije v hustých, vlhkých, zmiešaných ihličnatých lesoch, najlepšie s trochou smreka. Väčšinou sa vyskytuje v zmiešaných lesoch, s dobre vyvinutým podrastom, na rovinách aj v horách, do 1 600 – 1 800 m v Alpách. Meria 35 – 40 cm, samec váži 305 – 430 g, samica 307 – 422 g. Je stálym druhom. Počas zimy konzumuje takmer výlučne jahňady, púčiky a vetvičky jelše, brezy, liesky, osiky a podobne. Na jar ich postupne nahrádzajú listy tých istých stromov. Bobule a iné ovocie sú dôležité počas leta a jesene. Mláďatá jedia počas prvých desiatich dní takmer výlučne článkonožce, najmä mravce a ich larvy, ale aj chrobáky, húsenice, kobylky a pavúky; potom sa postupne stávajú „vegetariánmi“. Hniezdo stavia samica a tvorí ho plytká jamka vystlaná trávou, listami a iným rastlinným materiálom, dobre ukryté podrastom alebo pod koreňmi padlého stromu. Znáša 7 – 11 žltohnedých vajec zvyčajne mierne škvrnitých červenohnedou farbou. Inkubácia trvá 23 – 27 dní, pričom sedí výhradne samica. Páperovité mláďatá majú hnedú korunku neohraničenú čiernou farbou a sú schopné letu okolo 15 dní, no so samicou zostávajú až 80 dní.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
KAMZÍK VRCHOVSKÝ lat. Rupicapra rupicapra (Linnaeus, 1758)
Foto hore a dole: Endemický kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) z Tatier (autori fotografií: Barka, Obertová).
Charakteristika
Kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) sa vyskytuje v nadmorských výškach do 3000 m. Areál zahŕňa Pyreneje, pohoria južnej a strednej Európy, Turecko a Kaukaz v Ázii. Bol vysadený na Južnom ostrove Nového Zélandu. Typicky využíva lesnú líniu a ekotón alpských trávnatých porastov, ale aj nižšie horské lesy a úpätia až do výšky 120 m. Jeho biotopy sú však variabilné a zahŕňajú prirodzené alebo rúbané holiny, biotopy s prevahou kríkov a kopcovité zalesnené oblasti. Dôležitý je najmä neďaleký strmý a skalnatý terén. Počas zimy alpské kamzíky uprednostňujú strmé svahy a útesy, ktoré majú tendenciu mať menšiu snehovú pokrývku. Počas nepriaznivého počasia sa sťahujú do zalesnených biotopov, aby sa aspoň čiastočne kryli. K páreniu kamzíkov dochádza hlavne v novembri až decembri, gravidita trvá 165 – 175 dní a najviac pôrodov je v máji a začiatkom júna. Väčšina samíc prvýkrát rodí vo veku troch rokov a má jediného potomka, dvojčatá sú zriedkavé. Mimo obdobia párenia bývajú samce samotárske a samice tvoria samostatné stáda. Samice dokážu svoje mláďatá veľmi intenzívne chrániť. Môžu sa dožívať až 22 rokov. Hlavnými predátormi sú vlk dravý, rys ostrovid a orol skalný.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
DANIEL ŠKVRNITÝ lat. Dama dama (Linnaeus, 1758)
Foto: Jedným z predátorov daniela škvrnitého (Dama dama) je aj majestátny orol skalný (Aquila chrysaetos) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Prirodzený areál daniela škvrnitého (Dama dama) je v oblastiach južnej Európy, Malej Ázie, pozdĺž Stredozemného mora a aj v severnej Afrike a Etiópii. Daniel je veľmi flexibilný, často sa spája so svetlými listnatými lesmi s priľahlým otvoreným priestranstvom, ale môže žiť aj na plantážach ihličnanov alebo stredomorských krovinách. Limitujúcimi faktormi sú nízke teploty a dlhotrvajúca snehová pokrývka. V Alpách a Apeninách sa vyskytuje do nadmorskej výšky 800 – 1 000 m, v Pyrenejach do 1 500 m a viac. Sú schopné skákať na vzdialenosť 1 – 7 m. Je to spoločenský druh. Základnou jednotkou je rodinná skupina, ktorá predstavuje jednu alebo dve dospelé samice s tohoročnými mláďatami a ročné samičky. Samce sú izolované alebo tvoria menej stabilné skupiny juvenilov. Veľkosť skupiny sa líši v závislosti od biotopu, pričom je väčšia v otvorenejších prostrediach. Väčšina samíc dosiahne fyziologickú pohlavnú zrelosť vo veku asi 16 mesiacov, ale nezačínajú sa páriť skôr ako vo veku 3 – 4 rokov. Obdobie ruje je v októbri. Dĺžka gravidity je zvyčajne 229 – 234 dní. Koncom mája až začiatkom júna rodia jedno mláďa s priemernou hmotnosťou 4 – 5 kg. Po 10 dňoch mláďa sprevádza matku. Bežne sa dožívajú 15 – 16 rokov, prípadne viac. Maximálna dĺžka života v zajatí je 25 rokov. Hlavnými predátormi sú vlk dravý, rys ostrovid a orol skalný.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok SNM.
Hlas
Ďalšie informácie
MEDVEĎ HNEDÝ lat. Ursus arctos Linnaeus, 1758
Charakteristika
Medveď hnedý (Ursus arctos) bol kedysi rozšírený naprieč Európou, Áziou, Severnou Amerikou aj severnou Afrikou. Dnes prežíva len v zlomkoch pôvodného areálu – od západnej Európy po východnú Sibír, Himaláje a Japonsko (ostrov Hokkaido). V Severnej Amerike žije stabilne na Aljaške a v Kanade, no v USA a Mexiku bol vo veľkej miere vyhubený. Obýva najširšiu škálu biotopov zo všetkých druhov medveďov: lesy, tundru, stepi, alpské lúky, ale aj polopúšte. Vyskytuje sa od morského pobrežia až do výšky 5 500 m n. m. v Himalájach. Správanie medveďa hnedého sa prispôsobuje lokalite, kedy v menej rušivom prostredí je aktívny cez deň, no v Európe sa kvôli ľudskej prítomnosti často správa nokturnálne. V oblastiach s miernejšou zimou môžu niektoré jedince hibernáciu úplne vynechať. Veľkosť domovských areálov závisí od potravy – v tundre môžu byť až 8 000 km², v bohatších oblastiach len niekoľko desiatok km². Samce majú väčšie areály ako samice, areály ktorých sa často prekrývajú s viacerými samicami. Telo meria 150 – 280 cm, hmotnosť sa líši podľa pohlavia a sezóny: samce vážia 130 – 550 kg (ojedinele až 725 kg), samice 80 – 250 kg. Má dlhé, silné predné pazúry (4 – 10 cm) a silnú stavbu tela. Ide o jedného z najväčších suchozemských predátorov. Medvede sú všežravce, pričom sa živia bobuľami, koreňmi, trávou, hmyzom, rybami, cicavcami aj zdochlinami. V oblastiach s lososmi sa dokážu veľmi dobre zamerať na ich lov a vďaka tomu výrazne pribrať pred zimou. Sú dôležitým článkom ekosystému, pretože rozširujú semená a regulujú populácie menších zvierat. Rozmnožovanie prebieha od mája do júla. Samice sa často pária s viacerými samcami. Po oneskorenej implantácii (oplodnené vajíčka sa vyvinú do štádia blastocysty, po ktorej sa implantácia do maternice zastaví) sa 1 – 3 mláďatá narodia v januári až marci, kým samica hibernuje. Pohlavne dospievajú vo veku 4 – 6 rokov, dožívajú sa 25 – 30 rokov, v zajatí až 50 rokov. Medveď hnedý je symbolom sily a prežitia. Mnohé populácie sú dnes prísne chránené, najmä v Európe, kde sa programy na jeho ochranu zameriavajú na prevenciu konfliktov s ľuďmi, monitorovanie a návrat do pôvodných biotopov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok SNM.