Úmrtia na koronavírus: ako čísla občas podceňujeme, ale aj preceňujeme
16.04.2020 Zdroj: Denník N
Slovensko stále ako (nevysvetliteľný) ostrov v mori úmrtnosti
Autor Branislav Bleha je demograf, Prírodovedecká fakulta UK
Donedávna dve, teraz osem úmrtí na koronavírus. Slovensko je stále akýmsi ostrovom v mori okolitých krajín, ktoré aj v prepočte na počet obyvateľov vykazujú omnoho vyššie počty zomrelých.
Akokoľvek sa na toto číslo pozeráme, je až záhadne nízke. Niektorí epidemiológovia hovoria, že nie je dôvod, aby sme sa vymykali počtom infikovaných ostatným stredoeurópskym krajinám. Keby sme teda pripustili, že vykazujeme omnoho nižšiu mieru zachytenia infikovaných testovaním, a skutočný počet infikovaných „primeraný“ veľkosti krajiny je podstatne vyšší ako aktuálne číslo, tak by sme očakávali aj podstatne vyšší počet úmrtí.
Táto pandémia ešte prinesie štatistické prekvapenia
Úvod môjho komentára bol iba ďalšou ukážkou toho, že pandémia prináša mnoho medicínsko-štatistických rozporov a prekvapení. Je zrejme iba otázkou času, kedy vznikne prvý špecializovaný vedecký časopis zameraný na Covid-19 riešiaci záhady, ktoré táto pandémia priniesla a určite ešte prinesie, aj z hľadiska úmrtnosti a fatality. Ohľadom chrípky a HIV ich máme desiatky.
Ale z iného súdka. Keď podpredseda vlády Richard Sulík zavesil na sociálnu sieť kritický komentár v čase minulotýždňového kolapsu dopravy (s kritikou ako takou sa stotožňujem), zaujal ma jeho argument, ktorý už niekoľkokrát vo verejnom priestore nielen od neho zaznel, niečo v zmysle „veď na chrípku zomiera 800 ľudí ročne“. Áno, musíme si však uvedomiť, že na chrípku zomierali konštantne stovky ľudí ročne, aj keď sme nepoužívali rúška, chodili do práce a škôl, a neumývali si ruky hektolitrami dezinfekcie ako teraz. Hoci som skôr zástanca postupného uvoľňovania, uznávam, že opatrenia pomohli a infikovaných by bolo asi podstatne viac. Porovnanie s úmrtnosťou na chrípku a iné civilizačné ochorenia preto považujem za nenáležité.
Viaceré krajiny, ktoré to chceli nechať na „samospád“, veľmi rýchlo otočili kurz. Na druhej strane, uvažovať v dnešnej situácii o ”blackoute” je úplne mimo misu. Uznávam však, že vírus ešte môže prekvapiť, najmä z hľadiska virologického (opätovná „reaktivácia“ či znovunakazenie sa, spory ohľadom potenciálu získania hromadnej imunity), toto však nechajme na virológov.
Nadúmrtnosť kvôli vírusu je a bude značne regionálne diferencovaná
Vráťme sa ešte k úmrtnosti. Akokoľvek, raz sa nás história opýta predovšetkým na počty obetí, hoci relatívnu „silu“ vírusu budeme hodnotiť aj cez fatalitu (smrteľnosť, smrtnosť). Podobne ako u chrípky, aj v prípade koronavírusu zomrelí sú často pacienti s inými vážnymi diagnózami. To je dobre známe, a často to slúži ako argument na zľahčovanie situácie ohľadom úmrtnosti na vírus. Celkom nedávno britský odborník na webe BBC tvrdil, že najstarší obyvatelia (80 a viac) aj tak v krátkom čase zomrú, desať percent z nich zomrie nasledujúci rok, a že „overlap“ – prekryv môže byť aj dve tretiny, to jest dve tretiny úmrtí by aj tak nastali v krátkom čase. Lenže tretina by nenastala, čo tiež nie je málo.
Zdôrazňujem, že sa bavíme o silne postihnutých krajinách ako Veľká Británia či Taliansko. Nemôžem sa celkom stotožniť s takouto argumentáciou. To sú tie situácie, keď situáciu zľahčujeme. Lenže je rozdiel, o akej krajine sa bavíme, a či extrémy zo severného Talianska budú štandardom, o čom pochybujem.
Áno, koronavírus v najpostihnutejších európskych krajinách a regiónoch má určite vplyv na celkovú úmrtnosť, celoeurópsky prekonal už počet zomretých vplyvom extrémnej vlny horúčav v roku 2003. Aj tam bolo istá miera prekryvu, zomierali napríklad ľudia s vážnymi diagnózami obehovej sústavy. Ale nikto nepochybuje, že vplyv na úmrtnosť bol tak či onak signifikantný. Aj keď v mnohých prípadoch iba zmenil „časovanie“ procesu úmrtnosti, čiže jednoducho pre vlnu horúčav mnohé úmrtia prišli skôr. Nemôžeme to však bagatelizovať. To by sme mohli rovno povedať, že veď všetci raz zomrieme. Nuž áno, ale asi nám nie je jedno, v akom veku to bude.
Koronavírus v najpostihnutejších krajinách a regiónoch ako napríklad v severnom Taliansku bude nepochybne znamenať zmeny v úmrtnostných indikátoroch. Ak raz v regióne Lombardsko za mesiac aj čosi zomrelo takmer 10-tisíc obyvateľov na koronavírus, nadúmrtnosť oproti minulým rokom musí byť značná. V tejto štúdii je to pekne ukázané, hoci v malých populačných jednotkách môže ísť aj o efekt náhody, potenciálne silný práve v malých štatistických súboroch, kde sú medziročné výkyvy bežné. Vo väčších mestách, kde je štatistika dostatočne robustná, je situácia veľmi pestrá, a svedčí o značne nerovnomernom rozložení „ohnísk“ aj vo vnútri samotného severného Talianska (Miláno 17-, ale Bergamo až 294-percentný nárast počtu zomrelých v porovnaní s marcom 2019).
Nestačí teda pozerať sa na údaje z Talianska, hoci už tie niečo napovedia, ale nestačí pozerať sa ani na sever Talianska ako celok, ba dokonca ani na samotný región Lombardska, ale aj tento musíme rozmeniť na drobné. Určiť príčiny takej enormnej vnútornej geografickej variability však bude extrémne náročné.
Koľko rokov života sa pre pandémiu stratí?
Na argument, že aj tak by mnohí zomreli, sa môžeme pozrieť aj optikou úmrtnostných tabuliek. Z tabuliek pre rok 2018 z Výskumného demografického centra pri Infostate vyplýva, že napríklad ženy vo veku 80 rokov (ak sa teda už dožili veku 80), majú pred sebou ešte takmer osem rokov, ženy vo veku 85 rokov stále päť rokov, u mužov o trochu menej.
Možno trochu výstižnejší je pohľad cez pravdepodobnosť dožitia (respektíve opak, ktorým je pravdepodobnosť úmrtia) v danom veku, že sa teda nedožije o rok vyššieho veku. U žien napríklad sa hodnota pravdepodobnosti úmrtia cez desať percent dostáva až vo veku 85 rokov, a každý rok sa zvyšuje. Vo veku 90 rokov je pravdepodobnosť, že sa už nedožije 91 rokov, 20 percent, pri 95 rokoch skoro 40 percent. Lenže u 70-ročných sú to len dve percentá. Ak teda vyššie zmienený odborník pre BBC hovorí, že z 80-ročných a starších umrie nasledovný rok desať percent, je to číslo, ktoré okrem iného zakrýva veľký rozdiel medzi osemdesiatnikom a deväťdesiatnikom.
A pozrime sa ešte na takzvaný tabuľkový počet žijúcich. Virtuálnu populáciu 100-tisíc novonarodených dievčat „necháme vymierať“ podľa aktuálnych pravdepodobností úmrtia v jednotlivých vekoch. Podľa úmrtnostných pomerov v roku 1989 by vo veku 80 rokov žilo vo virtuálnej populácii už iba 45-tisíc žien, ale v roku 2018 už viac ako 60-tisíc. Dosť výrazný rozdiel vďaka zlepšeniu úmrtnostných pomerov po roku 1989. Ale to len na okraj.
V každom prípade, z tých 60-tisíc je o päť rokov neskôr, vo veku 85, na žive stále takmer 44-tisíc, o ďalších päť rokov stále 20-tisíc. Až potom idú počty rapídnejšie dolu. Týmito číslami chcem vyjadriť, že aj koronavírus generuje dosť takzvaných stratených rokov života v najviac postihnutých krajinách, hoci čím staršia je obeť, tým je logicky počet stratených rokov nižší.
Áno, španielska chrípka, ktorá kosila vo veľkom mladých, generovala z tohto dôvodu omnoho viac stratených rokov. Je tiež pravda, že pre špecificky vymedzenú populáciu s ťažkými diagnózami, na ktoré sa koronavírus nabaľuje, by špeciálne zostavené úmrtnostné tabuľky vyzerali podstatne menej priaznivo, ale tam by vírus spôsobil skok z veľmi vysokých na ešte vyššie pravdepodobnosti. Naopak, v mladom veku tiež spôsobuje zvyšovanie pravdepodobnosti úmrtia, ale treba si uvedomiť, že niekde na treťom desatinnom mieste.
Aktualizované úmrtnostné tabuľky povedia najviac
Nuž, aký je reálny vplyv koronavírusu, to budeme vedieť až vo chvíli, keď budeme vedieť vypočítať nové úmrtnostné tabuľky. Priamym porovnaním „predkoronových“ a „koronových“ tabuliek v jednotlivých vekoch sa bude dať priamo určiť sila vplyvu, to jest o koľko vyskočia smerom nahor hodnoty pravdepodobnosti úmrtia v najpostihnutejších vekoch.
Niektoré štúdie už síce publikovali odhadované, respektíve predbežné miery podľa pohlavia a veku (miera ťažkých priebehov a smrti podľa pohlavia a veku), ale „čistý príspevok“ koronavírusu sa ešte len ukáže. Prinajmenej ukáže, že tabuľkové počty žijúcich sa budú znižovať s vekom rýchlejšie, a časovanie procesu úmrtí bude vyjadrené čiastočne inak prebiehajúcou krivkou s rastúcim vekom. V prípade niektorých regiónov sa môže (dočasne) znížiť stredná dĺžka života vo veku 60 (70, 80) rokov, ktorá všk v čase publikovania niekedy o pol roka či rok bude virtuálnou už aj preto, že pandémia vtedy (dúfajme) bude z veľkej miery minulosťou.
Počet vypočítaných rokov, ktoré majú ešte šancu sa dožiť šesťdesiatnici, sedemdesiatnici či osemdesiatnici (to vlastne hovorí stredná dĺžka života v danom veku) podľa údajov v pandemickom roku 2019, teda povie, koľko by sa ešte dožili, ak by sme takto silnú pandémiu zažívali každý rok (a ostatné príčiny úmrtia a faktory úmrtnosti by sa nemenili).
Ako sa zmenia sa úmrtnostné pomery a tabuľky na Slovensku?
Svoj komentár som začal Slovenskom – ostrovom extrémne nízkej úmrtnosti. Asi musíme pripustiť, že počet úmrtí bude pribúdať. Práve keď píšem túto vetu, vyšla nová správa o 45 nakazených senioroch v domove dôchodcov. Aj to je dôkaz, aká je situácia ťažko predikovateľná. Len taká poznámka na okraj, možno, ak sa o rok pozrieme dozadu, vyhodnotíme zodpovednosť či nezodpovednosť ľudí ako jeden z hlavných faktorov šírenia v niektorých komunitách a regiónoch.
Nakreslime teraz čierny scenár, že v troch po sebe idúcich mesiacoch sústredených okolo vrcholu bude umierať v priemere denne sedem ľudí (okolo vrcholu podstatne viac, ďalej od vrcholu menej, v priemere sedem). Zjednodušený, ale pre potreby tejto jednoduchej úvahy plne postačujúci predpoklad. Dovolím si tvrdiť, vzhľadom na aktuálnu situáciu, omnoho väčšie a postihnutejšie Taliansko s oveľa kratším časom na prípravu personálu a dýchacích prístrojov, je toto skutočne pesimistický scenár, ktorý Slovensko podľa mňa nedosiahne. Každopádne by to znamenalo sumárne 600 zomrelých. Predpokladajme na základe dostupných údajov, že (prinajmenej) 500 z nich je vo veku 65 a viac rokov.
Nepočítame ani s prekryvmi, to jest koronavírus berieme ako jedinú príčinu úmrtia, a pridružené diagnózy neberieme do úvahy. Koronavírus sám osebe by teda zrejme neprekonal toľko spomínanú chrípku. Mimochodom, na Slovensku zomiera ročne približne 40-tisíc obyvateľov starších ako 65 rokov. V prípade nášho predpokladu by teda koronavírus zvýšil počet úmrtí seniorov o niečo viac ako jedno percento. Toto číslo, ktoré sa podľa mňa aj tak nenaplní, by sme však mali začať konfrontovať s negatívnymi dlhodobými nielen ekonomickými, ale aj spoločenskými vplyvmi. Stres, úzkosť z izolácie, zhoršený prístup k zdravotnej starostlivosti, odloženie aj takých operácií, ktoré sa možno až neskôr ukážu ako život zachraňujúce, zhoršená životná úroveň, kriminalita.
To sú čriepky tvoriace daň za striktné celoplošné karanténne opatrenia, ktoré nemožno podceňovať, pretože na proces úmrtnosti môžu pôsobiť tiež, útočiť z tej druhej, našej strany barikády. Opatrenia by mali byť čo najviac adresné, a ak si trebárs mám vybrať či „nedemokraticky“ izolovať osadu alebo hoc aj celú obec a to, samozrejme, bez ohľadu na jej etnické zloženie, a povinne do karantény posielať všetkých z cudziny (to malo byť urobené omnoho skôr), vyberiem si tieto opatrenia radšej ako postupné „pridusenie“ celej spoločnosti a ekonomiky.