8. Trochu spomienok

Trochu spomienok. Toto je niekdajšia mechanická dielňa na našej fakulte. Nachádzala sa v suteréne budovy CH-1. Robili sa tam rôzne veci v dobách, keď nebolo možné kúpiť si čokoľvek. To síce nejde ani teraz, no takmer celú polovicu minulého storočia to bolo omnoho horšie. Požiadavky na toto pracovisko boli veľmi rôznorodé. Oprava závitu laboratórneho stojana, oprava stoličky, vyrobenie pokazenej súčiastky nejakého prístroja alebo zhotovenie celej mechanickej časti nového, na fakulte navrhnutého prístroja alebo zariadenia. Zabudnúť na existenciu tejto dielne by sa nemalo najmä preto, že práve jeho pracovníci pomohli profesorovi Dušanovi Kanianskemu urobiť do sveta analytickej chémie „veľkú dieru“. Práve tu sa totiž vyvíjala a realizovala hlavná časť prístrojového vybavenia pre izotachoforézu, bez ktorej by sotva toto analytické pracovisko dosiahlo také vedecké úspechy. A tie boli naozaj mimoriadne. Pri tejto príležitosti by si určite zaslúžil pozornosť aj elektrotechnický inžinier Peter Havaši, ktorý mal na starosti vývoj elektronickej jednotky prístrojov pre izatochofórézu. Bol to veľmi talentovaný muž. Asi málokto už vie, že  tejto práci obetoval mnoho a trávil na fakulte celé noci. Mnoho nedorozumení vzniklo z toho,  že mal rovnaké meno ako mafián zavraždený v Bratislave v roku 2004.        

Väčšina zariadení v mechanickej dielní bola vyrobená ešte pred II. svetovou vojnou. Napriek tomu jej pracovníci vedeli uspokojiť takmer všetky požiadavky. V dielni počas dlhých rokov pracovali dvaja muži. Bol to pán Mošat a pán Ondriáš (je na obrázku). Z nejakých dôvodov sa nemali veľmi radi (čo bolo asi slabé slovo). Pri jednaní s nimi to bolo nutné nejako zohľadniť. Niekedy to nebolo jednoduché.

Najnáročnejšie práce súvisiace s vývojom izotachoforézy mal na starosti pán Ondriáš. Na obrázku je však už tesne pred jeho odchodom do dôchodku. 

Odchod pána Ondriáša v roku 2011 zároveň znamenal aj zánik tohto pracoviska. 

Starý sústruh spred 2. svetovej vojny.

Na týchto špinavých starých zariadeniach sa zrodilo mnoho krásnych vecí. Paradoxne, mnohé z nich slúžili na stanovenie veľmi nízkych koncentrácií rôznych chemických nečistôt. 

Veľký neporiadok v tejto dielni mal svoj špecifický pôvab. Zaujímavé je, že pán Ondriáš takmer vždy v ňom našiel to, čo potreboval.   

Časti analytického prístroja pre izotachoforézu z dielne pána Ondriáša. Stále ich Katedra analytickej chémie využíva aj pre pedagogické účely.  

Čo dodať, prekrásne veci.

Posledný záber. 

Staršia elektronická jednotka pre izotachoforézu. Cigaretový zápach od jej stvoriteľa Petra Havašiho už z nej dávno vyprchal. Peter bol spolu s geológom docentom Pavlom Fejdim asi najtuhším fajčiarom na našej fakulte. Im konkuroval už iba môj otec. Ten sa však na našej fakulte vyskytoval iba sporadicky. Bol totiž profesorom na dnešnej Technickej univerzite.   

Dôstojným nástupcom inžiniera Petra Havašiho sa stal Ing. František Iványi. Síce nefajčí, ale o prístrojovú techniku sa stará dobre. Pracuje v tej istej miestnosti ako niekedy Peter.  

Pôvab „elektrotechnického neporiadku“ kontrastuje so sterilnou čistotou tých pracovísk, kde sa až tak veľmi nepracuje. Do záberu sa však už jeho fazuľová polievka už nedostala.

Fero je asi smutný. Zrejme nevie nájsť ten správny mikroprocesor. Snáď by ho v plošnom spoji mohol nahradiť kondenzátorom. Ten má poruke.  

Určite najlepšou spomienkou na staré časy na našej fakulte je expozícia prístrojov na Katedre fyzikálnej chémie. Je úžasná. Choďte sa tam pozrieť. Hlavnú zásluhu na jej vzniku má docent Ján Benko a samozrejme aj vedenie tejto katedry. 

Vystavené prístroje síce svojim vekom nemôžu konkurovať „kamienkom“ našich geológov (tie majú aj stovky miliónov rokov), avšak aj tak stoja za pozornosť.  

Expozícia starých počítačov a záznamových médií. Vošiel sa do nej aj písací stroj z druhej polovice minulého storočia.

Bližší záber.  

Polarograf z roku 1949. Pripomeňme, že za analytickú metódu polarografiu bola v roku 1959 udelená českému chemikovi Jaroslavovi Heyrovskému Nobelova cena za chémiu. Môj otec po ukončení vysokej školy pracoval nejaký čas v jeho ústave.   

Týmto exponátom som prispel ja. Laboratórne predvážky boli celkom šikovnými váhami, pretože nebolo nutné zdĺhavo vyvažovať hmotnosť vzorky sériou závaží. Pracovali na princípe nerovnoramenných váh, kde výchylka ramena sa svetelným lúčom prenášala na kalibrovanú sklenenú stupnicu. Na analytické ciele sa síce nehodili, avšak pre iné použitia slúžili veľmi dobre. 

Moja spomienka na váženie v jednom z našich anorganických laboratórií.    

Toto sú zasa presné analytické váhy zo začiatku druhej polovice minulého storočia.

Jedny váhy sú v mojej spálni na šijacom stroji z roku 1932. Kúpil som ich v dezolátnom stave na petržalskej burze. Sám som si váhy zreparoval. 

Ďalšie sú na záchode a tretie v kuchyni.

Zreštaurované rovnoramenné váhy.   

Spomienka na pána Geletu a jeho sklársku dielňu. Tá bola hneď vedľa mechanickej dielne. Pán Geleta bol spolu s pánom Ondriášom najdlhšie pracujúci nepedagogický zamestnanec našej fakulty. Rok 2011 bol jeho posledným rokom u nás a zároveň predstavoval koniec sklárskej dielne na našej fakulte.     

Bolo mimoriadne zaujímavé ho sledovať pri práci.

Kontrast s vlastnými schopnosťami autora tejto stránky pri práci so sklom bol zarážajúci. 

Pán Geleta bol mimoriadne šikovný a dokázal splniť takmer každú požiadavku na opravu sklenených aparatúr alebo ich zhotovenie podľa návrhu zadávateľa.  

Toto je pedagogická pomôcka zo začiatku polovice minulého storočia. Je zároveň spomienkou na významný bratislavký závod Meopta. Bol v Rači a vyrábal aj fotoaparáty a vojenské zameriavacie prístroje.  

Prach na nej je mladší. Mal iba 20 rokov

Toto je ďalšia pedagogická pomôcka spred éry dataprojektorov. Vážila „iba“ necelých 50 kilogramov a slúžila na premietanie netransparentných písomných a obrazových dokumentov. Pre jej využívanie sa zvyčajne požadoval kurz vzpierania v niektorom zo športových klubov. 

Meotar, školské zariadenie na premietanie z transparentných predlôh. Prednášku ste si museli pripraviť na priehľadných fóliách. Toto bol posledný produkt Meopty pred jej konečným kolapsom. 

Málokto si už spomenie na to, ako sa niekedy tušom kreslili technické výkresy, schémy, geologické mapy a iné dokumenty. I keď prírodovedecká fakulta nie je technickou univerzitou, technické výkresy bolo potrebné vyhotoviť napríklad pre niektoré patentové prihlášky, zlepšovacie návrhy a práce objednávané v mechanickej dielni. Obrázok ukazuje zopár pomôcok určených pre tieto účely.

Poškodená, 60 rokov stará šablóna pre písanie textov a značiek. Podobne ako pravítka a mnohé iné pomôcky, bola zhotovená z celuloidu. Bol to prvý termoplast, ktorý sa vyrábal reakciou nitrocelulózy s gáfrom. Prvýkrát bol pripravený v roku 1856. Vyrábali sa z neho kinofilmy a zvitkové filmy, rôzne ozdobné premety a hračky. Jednou z nevýhod celuloidu bola jeho horľavosť. Napríklad taká šablóna zhorela behom troch sekúnd. Niet sa čo čudovať, nitrocelulóza je doteraz zložkou mnohých výbušnín.    

Obrázok ukazuje zásuvku so šablónami rovnakého veku (taktiež 60 ročné). Zásuvka bola súčasťou kovovej skrinky, ktorá vďaka rozkladným produktom nitrocelulózy skorodovala. Preto vrstva hrdze pokrýva šablóny. Väčšina mojich šablón a pravítok z celuloidu nemala nič spoločné s technickým kreslením. Slúžili totiž ako dostupné raketové palivo pre medzikontinentálne rakety. To znamená, že boli schopné preletieť takmer celý školský dvor. Ohlas v radách učiteľov bol značný. Museli sa dostaviť moji rodičia. 

Niekoľko niekedy moderných záznamových médií. 

Sada závaží k starým analytickým váham