Water birds
Mapa rozšírenia
CHOCHLAČKA VRKOČATÁ lat. Aythya fuligula (Linnaeus, 1758)
Foto hore: Samica chochlačky vrkočatej (Aythya fuligula) s mláďatami z VN Žilina (autori fotografie: Barka, Obertová).
Foto dole: Zimujúce samce chochlačky vrkočatej (Aythya fuligula) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Chochlačka vrkočatá (Aythya fuligula) je druh potápavej kačice, ktorý sa vyskytuje v Európe, Ázii a severnej Afrike. Tento vták obýva stredne veľké a veľké jazerá, rybníky a mokrade, kde sa potápa za potravou a hľadá si pokojné vody na hniezdenie. Dosahuje dĺžku tela medzi 40 a 48 cm a váži 450 až 1 000 gramov. Má pomerne krátky a silný zobák bledej farby s čiernou špičkou, prispôsobený na filtrovanie potravy z vody. Samce sú čierne s fialovým kovovým leskom, bielou plochou na boku tela a výrazným chochlíkom najmä v čase párenia. Samica je nenápadná, skôr hnedá. Oko majú žlté. Chochlačka vrkočatá má priemerné rozpätie krídel od 70 do 80 cm a je schopná dobre lietať, najmä počas migrácie. Živí sa vodnými rastlinami, semenami a hmyzom, ako aj vodnými bezstavovcami, ktoré vyhľadáva v plytších vodách. Rozmnožovanie prebieha v priebehu jari. Samica znesie 8 až 12 vajec, ktoré inkubuje približne 24 až 26 dní. Po vyliahnutí sa mláďatá okamžite vrhnú do vody a začnú sa učiť plávať. Zvyčajne hniezdia v trstine alebo iných vodných rastlinách, kde je možné skryť sa pred predátormi. V zime opúšťa svoje hniezdne oblasti, najmä v chladnejších oblastiach, a migruje do teplejších lokalít, hlavne do stredomorskej Európy a severnej Afriky. Druh často nájdeme v skupinách s inými vtákmi na hladine. Počas migrácie dokáže preletieť veľké vzdialenosti a niekedy preletí až 1 000 kilometrov bez zastavenia.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
CHOCHLAČKA SIVÁ lat. Aythya ferina (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Chochlačka sivá (Aythya ferina) sa prirodzene vyskytuje vo veľkej časti Európy, Ázie a severnej Afriky, pričom migruje do teplejších oblastí počas zimy. Tento druh preferuje tichšie a hlbšie vodné plochy, ako sú rybníky, jazerá a mokrade, kde je dostatok potravy a miest na hniezdenie. Chochlačka sivá dosahuje dĺžku tela medzi 40 a 49 cm a váži 450 až 1 100 gramov. Má krátky, silný zobák bledej farby s čiernou špičkou, ktorý je prispôsobený na filtrovanie potravy z vody. Samec je charakteristický svojím tmavočerveným perím na hlave, čiernou hruďou, bielym bruškom a červeným leskom dúhovky oka. Samica je menej farebne výrazná, s čiernym zobákom, hnedým a šedým telom, čo jej poskytuje lepšiu kamufláž počas hniezdenia. Živí sa vodnými rastlinami, semenami, hmyzom a malými bezstavovcami, ktoré vyhľadáva potápaním sa pod vodu. Samica znesie 6 až 12 vajec, ktoré inkubuje približne 25 až 28 dní. Hniezdo je umiestnené na zemi, často v okolitej vegetácii daných vodných plôch. Zaujímavosťou je, že tento druh sa dokáže až na niekoľko desiatok sekúnd potápať za potravou, čo mu umožňuje efektívne loviť aj značne hlboko (cez 5 metrov), kde sa väčšina ostatných druhov nedostane.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
CHOCHLAČKA BIELOOKÁ lat. Aythya nyroca (Güldenstädt, 1770)
Charakteristika
Chochlačka bielooká (Aythya nyroca) sa vyskytuje v Európe, južnej a juhozápadnej Ázii, najmä v Indii, Pakistane a východnej oblasti Blízkeho východu. Preferuje plytšie jazerá, rybníky, mokrade a rýchlo tečúce rieky, kde sa môže potápať a hľadať potravu. Je tiež bežným obyvateľom vodných plôch v blízkosti pobrežných oblastí a riečnych delt. Dosahuje dĺžku tela medzi 38 a 42 cm a váži 400 až 800 gramov. Samec má väčšinu tela hrdzavohnedú s tmavším chrbtom, bielym okom a podchvostovými perami. Samica je obdobne sfarbená, no značne nenápadnejšia, čo jej pomáha v kamufláži počas obdobia hniezdenia. Potravu predstavujú rôzne vodné rastliny, semená, hmyz, ale aj vodné bezstavovce, za ktorými sa dokáže potápať hlboko, no preferuje plytšie vody. Rozmnožovanie prebieha na jar, pričom samica znesie 6 až 12 vajec, ktoré inkubuje približne 24 až 26 dní. Hniezdo sa zvyčajne nachádza v pobrežných oblastiach alebo medzi trstinou a vodnými rastlinami, kde je skryté pred predátormi. Po vyliahnutí sa mláďatá okamžite začínajú učiť plávať a potápať sa. Mláďatá sú veľmi rýchlo nezávislé, ale rodičia sa o ne stále starajú a chránia ich, kým sa osamostatnia. Druh v zime migruje do teplejších oblastí južnej Ázie a niektorých častí Blízkeho východu. Počas migrácie môže cestovať v malých skupinkách alebo solitérne. Vie sa potápať v relatívne krátkych intervaloch, vďaka čomu sú jedince schopné pomerne rýchlo získať veľké množstvo potravy a šetriť tak energiou a časom.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
CHOCHLAČKA MORSKÁ lat. Aythya marila (Linnaeus, 1761)
Charakteristika
Chochlačka morská (Aythya marila) je potápavá kačica, ktorá sa vyskytuje v severnej Európe, Ázii a niektorých častiach Severnej Ameriky. Tento druh preferuje otvorené vodné plochy, ako sú veľké jazerá, rybníky a mokrade, kde dokáže nájsť dostatok potravy a vhodné miesta na hniezdenie. Zimuje v teplejších oblastiach, najmä v strednej Európe, na pobrežiach východnej časti Severnej Ameriky a Ázie. Dosahuje dĺžku medzi 40 a 55 cm a váži 700 až 1 400 gramov. Krátky, ale silný zobák tyrkysovej farby s čiernou špičkou je prispôsobený na filtrovanie potravy. Oko je žlté. Samec má tmavú hlavu so zeleným leskom, čiernu hruď, biele pole na bokoch tela a sivý chrbát. Samica je značne nenápadná v hnedých odtieňoch s rôzne výraznou bielou škvrnou za zobákom. Živí sa predovšetkým vodnými rastlinami a semenami, hmyzom a vodnými slimákmi, ktoré vyhľadáva v plytších vodách. Samica znáša 6 až 12 vajec, ktoré inkubuje približne 24 až 28 dní. Hniezdo je umiestnené na zemi v hustejšej okolitej vegetácii, aby bolo chránené pred narušiteľmi. Mláďatá sú veľmi nezávislé a rýchlo sa učia plávať a hľadať potravu, no rodičia sa o ne stále starajú a chránia ich pred predátormi. Je veľmi prispôsobivá a schopná nájsť vhodné oblasti na zimovanie v závislosti od aktuálnych podmienok prostredia. Dobre a dlho sa potápa za potravou, pričom ide o veľmi zdatné plavce schopné preplávať a premiestniť sa pod vodou pomerne dlhé vzdialenosti, čo umožňuje efektívne vyhľadávanie potravy.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
POTÁPKA CHOCHLATÁ lat. Podiceps cristatus (Linnaeus, 1758)
Foto hore: Zaujímavé sfarbenie mláďat potápky chochlatej (Podiceps cristatus) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Foto dole: Sfarbenie adultného jedinca potápky chochlatej (Podiceps cristatus) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Potápka chochlatá (Podiceps cristatus) je druh so značným rozšírením v Európe, ale aj Ázii, Austrálii a niektorých častiach severnej Afriky. Obýva mokrade, rybníky, jazerá a rieky s hlbokou vodou a hustou vegetáciou, ktorá jej poskytuje potrebný úkryt a príležitosti na umiestnenie hniezda. Značná časť populácie, predovšetkým zo severných častí, migruje na zimu do teplejších oblastí. Dĺžka tela sa pohybuje medzi 46 a 51 cm a váži 700 až 1 500 gramov. Má krátky, ale silný zobák, ktorý je prispôsobený na chytanie rýb, kôrovcov, prípadne iných vodných bezstavovcov. Krk je dlhý a pružný. Samec je charakteristický farebným, nápadným chocholom na hlave, ktorý je počas hniezdenia výrazný. Samica je menej farebne výrazná, s tmavším telom a menším chocholom. Rozmnožujú sa na jar, kedy samica znesie 4 až 6 vajec, ktoré inkubuje približne 23 až 25 dní. Hniezdo je postavené spravidla na vode, pričom býva kryté okolitou vegetáciou, zvyčajne v hustej trsti alebo vodnej vegetácii, kde je bezpečne skryté. Po vyliahnutí mláďatá okamžite opúšťajú hniezdo a plávajú s rodičmi, ktorí sa o ne starajú a ochraňujú ich pred predátormi. Mláďatá sú typicky pásikavo sfarbené. V zime sa zvyčajne zdržiava na plytších vodách s dostatkom potravy a miernymi teplotami. Počas tejto doby je aj celkové sfarbenie značne vyblednuté, bez výrazných ozdôb na hlave a jedince sa zdržujú samostatne, no aj v menších skupinách. Druh je ďalej známy svojím impozantným formovaním páru a svadobnými rituálmi. Samec predvádza komplexné a krásne tance, počas ktorých sa potápa, pláva v kruhoch, charakteristicky sa ozýva a ukazuje svoje farebné chocholy, čím sa snaží prilákať samicu. Takéto správanie je veľmi elegantné a je jedným z dôvodov, prečo je potápka chochlatá považovaná za jedného z najkrajších vodných vtákov.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
HUS BIELOČELÁ lat. Anser albifrons (Scopoli, 1769)
Foto: Zimujúca hus bieločelá (Anser albifrons) na Slovensku (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Hus bieločelá (Anser albifrons) je stredne veľký druh, ktorý hniezdi v arktických oblastiach Eurázie a Severnej Ameriky, najmä v tundre a na brehoch jazier a riek. Na zimu migruje na juh, pričom ju možno pozorovať v južnej a strednej Európe, Stredomorí, Indii, Číne, ale aj v severnej Afrike. Vyhľadáva nížinné mokrade, poľnohospodársku krajinu, zaplavované polia a jazerá, kde nájde dostatok potravy a pokojné miesto na odpočinok. Dospelé jedince merajú 60 až 84 cm a vážia 1,8 až 3,3 kg. Vyznačujú sa sivohnedým operením, bielou škvrnou na čele a čiernymi pásikmi na bruchu, ktoré sú individuálne variabilné, ale predstavujú vhodný determinačný znak, hlavne počas letu. Majú oranžový až ružový zobák a nohy. Druh sa živí trávami, bylinami, koreňmi, semienkami a výhonkami, ktoré spása na suchu, ale aj v plytkej vode. Počas migrácie a zimovania navštevuje poľnohospodárske oblasti, kde vyhľadáva zvyšky obilia, kukurice či repy, čo niekedy vedie ku konfliktom s farmármi. Počas hniezdneho obdobia zostávajú páry spolu a samica si stavia hniezdo z rastlín, tráv a peria, často na suchom, vyvýšenom mieste. Znáša 3 až 6 vajec, ktoré inkubuje približne 22 až 27 dní. Sú známe aj hlasným, trúbivým hlasom, ktorý si v kŕdli neustále vymieňajú ako formu komunikácie, najmä v čase migrácie. Niektoré populácie prekonávajú tisíce kilometrov dlhé trasy z arktického severu až do stredomorských krajín (robia tak dvakrát ročne), pričom sa vracajú na tie isté hniezdiská aj zimoviská s úžasnou presnosťou.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
HUS MALÁ lat. Anser erythropus (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Hus malá (Anser erythropus) je druh, ktorý hniezdi v severnej tundre severnej Európy a západnej Sibíri, prevažne v blízkosti jazier, riečnych ramien a močiarov. Počas zimy migruje do juhovýchodnej Európy a Malej Ázie, kde sa zdržiava na nížinách, v poľnohospodárskej krajine a mokradiach. Jej celosvetová populácia je malá a fragmentovaná, čo z nej robí jedného z najvzácnejších európskych druhov husí. Hus malá je najmenšia hus žijúca v Európe, s dĺžkou 53 – 66 cm a hmotnosťou 1,5 až 2,5 kg. Má krátky ružový zobák, výraznú bielu škvrnu na čele, ktorá siaha vyššie až medzi oči, a jasne oranžovo-červené nohy. Na bruchu má čierne priečne pásiky, ktoré sú u každého jedinca iné. Typický je aj prstenec okolo očí žltej farby. Potrava je zastúpená hlavne trávami, bylinami a výhonkami tundrovej vegetácie, zatiaľ čo na zimoviskách využíva obilniny, korienky a zelené porasty na poľnohospodárskych plochách. Rozmnožovanie prebieha v odľahlých častiach tundry. Samica si stavia hniezdo na suchej vyvýšenine, často pri jazere alebo riečnom brehu. Znáša 3 až 6 vajec, ktoré inkubuje približne 25 dní. Mláďatá sú hneď po vyliahnutí schopné pohybu a spolu s rodičmi sa vydávajú hľadať potravu. Počas migrácie a zimovania sa zdržiavajú v kŕdľoch, často spolu s husami bieločelými, čo môže sťažovať ich identifikáciu v teréne. V mimohniezdnom období komunikujú rôznymi vysokými pískavými zvukmi. Hus malá je mimoriadne plachá a citlivá na vyrušovanie, čo je jedným z dôvodov, prečo jej populácia prudko klesla. V niektorých regiónoch sa aktívne monitorujú kŕdle pomocou satelitných vysielačiek, aby sa ochránili najdôležitejšie migračné trasy a zimoviská tohto ohrozeného druhu.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
HUS SIATINNÁ lat. Anser fabalis (Latham, 1787)
Charakteristika
Hus siatinná (Anser fabalis) je stredne veľký druh, ktorý hniezdi v tajge a tundre severnej Eurázie, najmä v Rusku, Fínsku a Škandinávii. Zimuje v západnej a strednej Európe, na Britských ostrovoch, v Pobaltí, Číne či Kórei, kde obýva nížiny, poľnohospodársku krajinu, mokrade a brehy jazier. Obľubuje oblasti s kombináciou vody a otvorených pasienkov, kde si môže ľahko nájsť potravu. Dospelé jedince dorastajú do dĺžky 68 až 90 cm a vážia 2,2 až 4,3 kg. Má tmavosivé až hnedé perie, čierny zobák s oranžovým pásikom a oranžové nohy. V porovnaní s inými druhmi husí má štíhlejšie telo a dlhší krk. Existuje niekoľko poddruhov, ktoré sa líšia veľkosťou, sfarbením a zimoviskami. Živí sa najmä trávami, bylinami, koreňmi, listami a obilninami. Na zimoviskách často využíva poľnohospodárske plochy, kde sa kŕmi zvyškami úrody, obzvlášť obilím, repou či zemiakmi. Kŕmenie prebieha na zemi, no obľubuje aj plytké vody, kde spása vodnú vegetáciu. Počas hniezdneho obdobia zostávajú páry spolu a hniezda si stavajú na ostrovčekoch, v tráve alebo pri vodných plochách. Samica znáša 3 až 6 vajec, ktoré inkubuje približne 27 – 29 dní, zatiaľ čo samec hniezdo stráži. Mláďatá sa liahnu dobre vyvinuté, schopné hneď chodiť a plávať. Počas migrácie vytvára veľké kŕdle, ktoré môžu zahŕňať aj iné druhy husí. Letí často v typickej formácii do písmena „V“, ktorá jej umožňuje efektívnejšie cestovať na dlhé vzdialenosti. Niektoré populácie podnikajú najdlhšie migrácie medzi husami vôbec, pričom vzdialenosti medzi hniezdiskami v Sibíri a zimoviskami v západnej Európe môžu presiahnuť 4 000 až 5 000 km, no let zvládnu v niekoľkých dňoch, bez potreby dlhého odpočinku.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
BERNIKLA VEĽKÁ lat. Branta canadensis (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Bernikla veľká (Branta canadensis) je veľký druh pochádzajúci zo Severnej Ameriky, kde je bežná od Aljašky a Kanady až po USA. Vďaka svojej prispôsobivosti bola introdukovaná aj do Európy a na Nový Zéland. Obľubuje vodné prostredie s otvorenými plochami, kde si môže ľahko nájsť potravu, hniezdisko a zároveň má výhľad na možné hrozby. Dospelá bernikla dosahuje dĺžku 75 – 110 cm a váži 2,5 až 6,5 kg, pričom samce bývajú väčšie. Jej charakteristickým znakom je dlhý čierny krk a hlava s bielymi „lícami“, ktoré kontrastujú s hnedastým až sivohnedým telom a svetlým bruchom. Je to nápadný vták, ktorý sa v prírode nedá ľahko prehliadnuť, najmä vďaka hlasnému trúbeniu. Potrava je výlučne rastlinná, preto sa živí najmä trávami, bylinami, vodnými rastlinami, ale aj obilím a rôznymi poľnohospodárskymi plodinami. V mestskom prostredí sa kŕmia aj na trávnikoch, golfových ihriskách či v parkoch. V nehniezdnom období trávia veľa času pasením sa mimo vodného prostredia. Rozmnožovanie prebieha na jar. Samica si stavia hniezdo na zemi, často blízko vody, a vystiela ho perím a rastlinným materiálom. Znáša 4 až 7 vajec, ktoré inkubuje približne 25 – 28 dní. Po vyliahnutí sú mláďatá schopné chodiť a plávať v priebehu niekoľkých hodín, no rodičia ich stále chránia a vedú, zároveň často veľmi agresívne bránia voči predátorom. Počas migrácie a zimovania vytvárajú veľké kŕdle, ktoré sú usporiadané do tvaru písmena „V“, ktorý znižuje odpor vzduchu a umožňuje im efektívne cestovať na dlhé vzdialenosti.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
POTÁPAČ MALÝ lat. Mergellus albellus (Linnaeus, 1758)
Foto hore: Vyfarbený samec potápača malého (Mergellus albellus) počas migrácie na hniezdisko (autori fotografie: Barka, Obertová).
Foto dole: Zimujúci potápač malý (Mergellus albellus) v pozadí s chochlačkami vrkočatými (Aythya fuligula) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Potápač malý (Mergellus albellus) je druh vodného vtáka, ktorý sa vyskytuje v severnej Európe, severnej Ázii a občasne sa zatúla na niektoré miesta Severnej Ameriky. Tento vták preferuje severské jazerá, rybníky a mokrade, ktoré sú obklopené hustou vegetáciou. Patrí medzi migranty, pričom sa v zime presúva do južnejších oblastí Európy a Ázie na potravne bohatšie miesta. Dosahuje dĺžku tela medzi 38 a 44 cm a váži 500 až 950 gramov. Má krátky čierny zobák, ktorý je prispôsobený na lov vodných bezstavovcov a rybiek. Krk je krátky, ale silný. Samce sú typické kombináciou bieleho a čierneho zafarbenia, pričom najmä v období párenia môže byť viditeľná chocholka na hlave. Samice sú menej farebné a skôr hnedé s hnedým perím na hlave a krémovým bruchom. Je výborným plavcom a dobre sa potápa, často do hĺbky 10 až 15 metrov, aby získal potravu. Samica znáša 5 až 10 vajec, ktoré inkubuje približne 25 až 30 dní. Hniezdo sa zvyčajne nachádza v zelených trsoch rastlín alebo prírodných dutinách pri brehoch jazier. Po vyliahnutí mláďatá okamžite začnú plávať a potápať sa spolu so samicou. Mláďatá sú pomerne nezávislé už pár dní po vyliahnutí, učia sa loviť, no matka ich stále ochraňuje a stará sa o nich. Počas obdobia formovania páru samce predvádzajú nápadné akrobatické ponory, pri ktorých sa striedavo ponára a vynára, predvádza sa aj na hladine, pričom sa takto snaží prilákať samicu.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
POTÁPAČ VEĽKÝ lat. Mergus merganser Linnaeus, 1758
Foto hore: Samec potápača veľkého (Mergus merganser) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Foto dole: Samica potápača veľkého (Mergus merganser) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Potápač veľký (Mergus merganser) hniezdi hlavne v stredných a severnejších oblastiach Severnej Ameriky, Európy a Ázie. Preferuje skôr chladné a čisté vody, najmä oblasti riek, prúdivé časti toku, ale aj rybníky a jazerá, kde sa nachádza dostatočné množstvo potravy a miest na hniezdenie. V zime môže migrovať do južnejších oblastí. Dosahuje veľkosť medzi 54 a 72 cm a váži 900 až 2 150 gramov. Má dlhý, špicatý zobák s červeným zafarbením, ktorý je ideálny na chytanie rýb a ich spracovávanie. Samec je charakteristický svojím zeleno-čiernym perím na hlave a chrbte, a výrazným bielym telom, zatiaľ čo samica je menej farebne výrazná, s hnedým perím na hlave a sivým telom. Má silné nohy a dobre vyvinuté plávacie blany, ktoré mu umožňujú rýchlo a efektívne plávať a potápať sa. Ryby tvoria hlavnú časť potravy, pričom za korisťou je schopný potápať sa značne hlboko. Mimo rýb však vie uloviť aj rôzne kôrovce, mäkkýše, prípadne vodný hmyz. Rozmnožovanie začína na jar, samica následne znesie 5 až 12 vajec, ktoré inkubuje približne 28 až 35 dní. Hniezdo je zvyčajne umiestnené v dutinách stromov alebo na vyvýšených miestach v blízkosti vody, kde je samica chránená pred predátormi. Po vyliahnutí mláďatá okamžite opúšťajú hniezdo a sú schopné plávať a potápať sa, pričom matka sa o ne stará a typicky ich nosí na chrbte. Mláďatá sa rýchlo učia loviť a potápať sa s pomocou matky. Počas zimy sa dajú často pozorovať na väčších tokoch, často aj v spoločnosti iných druhov potápačov, prípadne iných vodných druhov. Dokáže chytiť a prehĺtať ryby bez toho, aby musel zastaviť alebo vyplávať na hladinu, čím výrazne znižuje riziko stretu s predátorom, ktorý by ho mohol napadnúť pri jeho zastavení.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
eBird
All About Birds
iNaturalist
Animal Diversity
Featherbase
KAČICA OSTROCHVOSTÁ lat. Anas acuta Linnaeus, 1758
Charakteristika
Kačica ostrochvostá (Anas acuta) je druh hniezdiaci v severnej Európe, Ázii a Severnej Amerike. Tento vták preferuje otvorené mokrade, rybníky a pobrežné oblasti so stredne hlbokou vodou, kde môže loviť potravu a hniezdiť. Na jeseň migruje do južnejších oblastí, ako je Stredozemné more, severná Afrika a Južná Ázia, ale aj južná časť Severnej Ameriky a Stredná Amerika, kde strávi zimné mesiace a na jar sa vracia do svojich hniezdnych oblastí. Dĺžka tela je medzi 58 a 76 cm a váži 500 až 1 450 gramov. Má dlhý, tenký zobák a úzke telo, ktoré je prispôsobené na rýchly pohyb vo vode. Samec je charakteristický svojím farebným perím, ktoré zahŕňa hnedo-zelené sfarbenie hlavy, biely krk a sivohnedé telo. Nápadné sú v čase rozmnožovania aj výrazne predĺžené chvostové perá. Samica je menej farebná, s hnedým perím a šedým bruchom, čo jej pomáha lepšie sa skryť počas hniezdenia. Živí sa prevažne vodnými rastlinami, semenami, bezstavovcami a vodným hmyzom, ktoré vyhľadáva na povrchu vody alebo v plytších vodách. Rozmnožovanie prebieha v jarných mesiacoch. Samica znesie 6 až 12 vajec. Inkubácia trvá približne 22 až 24 dní. Hniezdo je umiestnené na zemi, zvyčajne v hustých trsoch rastlín alebo vysokých trávach, kde je samica chránená pred nebezpečenstvom. Po vyliahnutí mláďatá okamžite opúšťajú hniezdo a plávajú s matkou, ktorá ich ochraňuje a učí hľadať potravu. V zime sa dajú často stretnúť aj v početnejších kŕdľoch na väčších vodných plochách. Tento druh je známy svojím vysokým letovým tempom, ktoré jej umožňuje migrovať na veľké vzdialenosti. Takto je schopný dosiahnuť rýchlosť až 80 km/h, čo ju robí jedným z najrýchlejších vodných vtákov počas migrácie.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
eBird
BirdLife Data Zone
iNaturalist
Animal Diversity
Avibase
KAČICA LYŽIČIARKA lat. Spatula clypeata (Linnaeus, 1758)
Foto: Nápadne sfarbený samec kačice lyžičiarky (Spatula clypeata) pred príletom na hniezdisko. Tvar a veľkosť jeho zobáka taktiež patrí medzi unikátne, pričom na základe charakteristického zobáka získal aj svoje slovenské druhové pomenovanie (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Kačica lyžičiarka (Spatula clypeata) sa vyskytuje v severnej Európe, Ázii a Severnej Amerike. Preferuje nížinné mokrade, bahnité brehy jazier, tiché zátoky a sezónne zaplavované oblasti, kde nájde hojnosť potravy a dostatok vhodných miest na hniezdenie. Počas zimy migruje do južnej Európy, Afriky, Indického subkontinentu a Strednej až Južnej Ameriky. Dĺžka tela dosahuje 44 – 52 cm a váži 400 až 900 gramov. Jej najvýraznejším znakom je extrémne široký, plochý zobák, ktorý pripomína „lyžicu“ a majú ho obe pohlavia. Samec v letnom šate je nápadný s tmavozelenou hlavou, bielou hruďou a hrdzavohnedým bokom, zatiaľ čo samica je nenápadne hnedá s tmavým pásikovaním. Zobák zohráva kľúčovú úlohu pri získavaní potravy, ktorá pozostáva prevažne z planktónu, drobného vodného hmyzu, lariev, ale aj semien a častí vodných rastlín. Je teda využívaný ako filter – jedince ním cedia potravu a tá sa zachytáva na samotných lamelách zobáka. Tento spôsob kŕmenia jej umožňuje efektívne sa živiť aj tam, kde iné kačice nenájdu dostatok potravy. Rozmnožuje sa v jarných a letných mesiacoch. Samica si buduje hniezdo na zemi, dobre skryté v hustej vegetácii pri vode. Znáša 8 až 12 vajec, ktoré inkubuje asi 23 – 25 dní. Mláďatá sú po vyliahnutí schopné samostatného pohybu a kŕmenia, no samica ich aj tak vedie a chráni pred predátormi. Počas migrácie a na zimoviskách sa vyskytuje aj vo väčších skupinách. Je zaujímavé, že počas kŕmenia dokáže urobiť až 20 „filtračných pohybov“ zobákom za minútu, pričom takto efektívne oddelí drobné čiastočky potravy od vody.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
KAČICA OBOJKOVÁ lat. Aix sponsa (Linnaeus, 1758)
Charakteristika
Kačica obojková (Aix sponsa) je jedným z najpestrejšie sfarbených vodných vtákov Severnej Ameriky. Vyskytuje sa najmä vo východných a západných oblastiach USA a Kanady, kde obýva lesnaté mokrade, pomaly tečúce rieky, lesné jazerá a záplavové oblasti. Hniezdi v blízkosti vody, často v dutých stromoch alebo hniezdnych búdkach, ktoré jej poskytujú ochranu pred predátormi. Zimu trávi v teplejších oblastiach juhu USA, Mexika a Karibiku. Dospelá kačica obojková meria 47 až 54 cm a váži približne 450 až 850 gramov. Samec je počas hniezdneho obdobia extrémne nápadný – má kovovozelenú hlavu s chocholkou, červené oči, bielu lícnu kresbu a hrudník hnedý so škvrnami. Samica je nenápadne sfarbená, s hnedkastým operením a bielym prstencom okolo očí. Obidve pohlavia majú ostro zakončený chvost a kratší, hákovitý zobák. Druh je všežravý, teda potrava zahŕňa semená, plody, vodné rastliny, hmyz a iné bezstavovce, ktoré zbiera z vodnej hladiny alebo z plytkej vody. Počas jesene a zimy sa živí hlavne rastlinnou potravou, zatiaľ čo v období rozmnožovania preferuje živočíšne bielkoviny, ktoré sú dôležité pre vývin vajec a mláďat. Samica znáša 6 až 16 vajec do dutiny stromu. Inkubácia trvá približne 28 až 37 dní. Mláďatá po vyliahnutí vyskočia z dutiny, čo vyzerá pomerne nebezpečne, ale je im to prirodzené. Počas obdobia párenia sa samce stávajú teritoriálnymi a predvádzajú rôzne pohyby a vokalizácie, aby prilákali partnerku. Mimo obdobia hniezdenia sú spoločenské a často sa zhromažďujú v menších skupinách. Druh má pomerne ostré pazúry na nohách, ktoré jej umožňujú šplhať po stromoch, čo je veľmi nezvyčajné pre vodného vtáka, no vďaka tejto schopnosti dokáže obývať miesta a hniezdiť tam, kde by sa iné kačice vôbec nedostali. Do viacerých častí sveta boli introdukované chovateľmi.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
Avibase
BirdLife Data Zone
Animal Diversity
iNaturalist
Featherbase
KAČICA HVIZDÁRKA lat. Mareca penelope (Linnaeus, 1758)
Foto: Nápadne sfarbený zimujúci samec kačice hvizdárky (Mareca penelope) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Kačica hvizdárka (Mareca penelope) je stredne veľká kačica rozšírená v severnej a strednej Eurázii, kde obýva najmä mokrade, jazerá, močiare a tundrové močiare s hojnou pobrežnou vegetáciou. Počas hniezdneho obdobia ju možno nájsť od Islandu a Škandinávie až po východnú Sibír, zatiaľ čo v zime migruje do západnej a južnej Európy, severnej Afriky a južnej Ázie. Adult dosahuje dĺžku 42 – 52 cm a váži 500 až 1 000 gramov. Samec je nápadný s hrdzavohnedou hlavou, krémovo žltým čelom, ružovkastou hruďou a sivým telom, zatiaľ čo samica je nenápadnejšie hnedá so škvrnitým vzorom. Obidve pohlavia majú krátky, modrošedý zobák s čiernou špičkou a typickú bielu pásku na krídle, viditeľnú počas letu. V potrave dominujú najmä vodné a pobrežné rastliny, trávy, semená, ale tiež riasy a mladé výhonky. Menej často prijíma aj hmyz a mäkkýše, obzvlášť v období hniezdenia. Často si potravu hľadá v plytkej vode alebo z brehu, ale nie je zriedkavé, že sa pridá ku skupinám husí alebo iných kačíc a kŕmi sa mimo vody. Samica stavia hniezdo na zemi, v hustej vegetácii, zvyčajne nie príliš ďaleko od vody. Znáša 6 až 10 vajec, ktoré inkubuje približne 24 – 25 dní. Na zimoviskách sa zhromažďuje do veľkých kŕdľov, často spolu s inými druhmi kačíc. Samce vydávajú pískavé volanie, ktoré je pre druh typické. Zaujímavosťou je, že druh často kradne potravu iným vtákom, teda rád sa zdržiava v blízkosti potápavých kačíc ako sú chochlačky a keď tie vynesú na hladinu rastliny alebo bezstavovce, rýchlo im ich uchmatne, než ich stihnú prehltnúť.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
KAČICA DIVÁ lat. Anas platyrhynchos Linnaeus, 1758
Foto: Zimujúci pár kačice divej (Anas platyrhynchos) (autori fotografie: Barka, Obertová).
Charakteristika
Kačica divá (Anas platyrhynchos) je jedným z najrozšírenejších a najznámejších druhov kačíc na svete. Je pôvodná v Európe, Ázii a Severnej Amerike, no vďaka človeku bola introdukovaná aj do Austrálie, Nového Zélandu a južnej Afriky. Obýva rôzne typy sladkovodných biotopov – od jazier, riek, rybníkov, močiarov až po mestské parky a vodné nádrže. Je veľmi prispôsobivá, čo jej umožnilo prežiť aj v silno urbanizovanom prostredí. Dospelá kačica divá dosahuje dĺžku 50 – 70 cm a váži 0,7 až 1,6 kg, pričom samce bývajú o niečo väčšie než samice. Samce sú v období rozmnožovania veľmi nápadné, pričom majú kovovozelenú hlavu, biely prstenec na krku, hrdzavohnedú hruď a sivé telo. Samice sú menej farebné, hnedkasté so škvrnami, čo im pomáha lepšie splývať s okolím pri hniezdení. Typickým znakom oboch pohlaví je modrý zrkadlový pásik na krídlach, ohraničený čiernou a bielou. Je všežravá, teda živí sa vodnými rastlinami, semenami, plodmi, ale aj hmyzom, červami, mäkkýšmi či dokonca malými rybkami. V mestských oblastiach je známa tým, že prijíma aj ľudskú potravu, hoci to nie je často ideálne pre jej zdravie. Samica si stavia hniezdo na zemi, často v hustej vegetácii alebo v blízkosti ľudských stavieb. Znáša 8 až 13 vajec, ktoré inkubuje približne 26 až 28 dní. Po hniezdnom období sa kačice združujú do veľkých kŕdľov, ktoré migrujú alebo zimujú na nezamŕzajúcich vodách. Druh je priamym predkom väčšiny domácich kačíc. Pri druhu bol pozorovaný aj hniezdny parazitizmus, kedy samice znášajú vajcia aj do hniezd susediacich jedincov, aby mali čo najväčšiu reprodukčnú úspešnosť, ale zároveň sa nemuseli starať o toľko potomstva, keďže v niektorých hniezdach môže byť značne viac vajec oproti normálnemu stavu.
Pôvod preparátu
Vystavený exemplár pochádza zo zbierok Katedry zoológie.
Hlas
Ďalšie informácie
Animal Diversity
eBird
BirdLife Data Zone
Avibase
iNaturalist